Na zverejnenie štvrť milióna dokumentov americká vláda reagovala rovnako, ako keď portál WikiLeaks zverejnil podobné tajné materiály o vojnách v Afganistane a Iraku.
Varovala, že WikiLeaks ohrozuje životy amerických diplomatov, vojakov a špiónov. „Vydaním ukradnutých a utajených dokumentov vystavuje WikiLeaks riziku nielen boj za ľudské práva, ale aj životy a prácu týchto osôb," vyhlásil Biely dom.
Hmm. Naozaj visí nad veľvyslancom USA v Moskve hrozba atentátu za správu z konca roku 2008, že prezident Dmitrij Medvedev „robí Robina Putinovi ako Batmanovi"?
Naozaj prikáže generálny tajomník Organizácie Spojených národov Pan Ki-mun úder na americkú ministerku zahraničia Hillary Clintonovú, keď vie, že prikázala diplomatom USA zbierať detaily tajných sietí používaných na oficiálnu komunikáciu popredných predstaviteľov OSN vrátane hesiel a osobných šifrovacích kľúčov? (Chcela tiež detaily ich kreditných kariet, odtlačky prstov, skeny dúhoviek a biometriku DNK.)
Skôr či neskôr
Oficiálne pobúrenie skôr rozdúchava obava o kariéru týchto ľudí. Ako sa však mohla americká vláda dopustiť takého omylu, že urobila všetok tento „tajný" materiál ľahko dostupným?
Urobila tú elementárnu chybu, že si myslela, že elektronickú komunikáciu možno utajiť. Každý historik im mohol povedať, že sa mýlia. Ak je niečo napísané, skôr či neskôr to vypláva na povrch.
Než som zistil, že novinári majú zábavnejšiu prácu a zarábajú (o dačo) viac, študoval som históriu a robil som výskum v archíve rôznych zahraničných ministerstiev. Vždy som ľutoval kolegov pracujúcich so skoršími obdobiami dejín, keď sa väčšina vecí rozhodovala zoči-voči.
