Keby sme hodnotili Slovensko podľa toho, ako často sa tu vo formálnom (verejnom) jazyku používajú superlatívy rozmanitého druhu, nadobudli by sme presvedčenie, že žijeme v „najdokonalejšom, najnádhernejšom, najkomplexnejšom svete", no predovšetkým vo svete tisícorakých prvenstiev. My Slováci sme jednoducho omámení najvyššou, respektíve absolútnou mierou vlastnosti.
V jazyku sa to dobre odráža v tom, že nám bežné stupňovanie nestačí. Radi si vytvárame ešte akési sekundárne, ďalšie stupňovanie samého superlatívu - ako to naznačujem v prvej vete.
Slovo „nádherný" môžeme vnímať ako superlatív, ako vyjadrenie najväčšej miery krásy (pekný - krásny - nádherný), my však radi porovnávame ešte aj medzi viacerými „nádhernými" - nádherný, nádhernejší (toho je menej), najnádhernejší (toho je najviac), komplexný - komplexnejší - najkomplexnejší.
Je to v poriadku, pokiaľ naozaj porovnávame, napríklad medzi viacerými „nádhernými". Neviem však celkom presne, aký je ten „najkomplexnejší", keďže už komplexnému by nemalo nič chýbať: „Ako prví na Slovensku sme vyvinuli jedinečný a najkomplexnejší kurz Image-Maker".
A neviem ani to, aká môže byť „najabsolútnejšia dostupnosť informácií". Ale dobre - hodnotenie je „aj" subjektívna záležitosť, u nás zväčša „iba" subjektívna.
Čo sa týka frekvencie v používaní, vo význame superlatívu vedie číslovka „prvý". Akoby sa predpokladalo (aj vnucovalo), že všetko, čo je prvé, je samo osebe „najlepšie, najkomplexnejšie, najdokonalejšie, najabsolútnejšie".
