Aby neišiel depresívne naprázdno, vymysleli sa orientačné a určujúce míľniky, ako je Mikuláš, Lucia, pečenie oblátok, adventné nedele a napokon Štedrý večer ako lampáš uprostred pustatiny. Tento poriadok má poslanie zároveň aj psychologické, terapeutické. Nie je to len prázdna tradícia a folklór minulosti, ale zmysluplný rituál a úcta.
Ukladaný čas
do rytmu slov a riadkov
báseň je bázeň
Je to aj poriadok, sebadisciplína a systém, ktorý chaoticky bežiacemu a banálnemu času dáva smer v podobe cesty, ktorá vedie od včerajška k zajtrajšku. Konzumné tvory, ktoré toto ignorujú a Vianoce si robia už od októbra, sú ľudia bez minulosti a budúcnosti, akoby bez vlastného podstatného mena a priezviska.
Veď aj údenáč vie, že za slobodna sa volal makrela, čo platí aj o údenáčke podľa rodovej rovnosti zvieratiek: aby sme uspokojili ochranárov všeličoho aj ničoho. Dokonca aj kapor môže byť v ženskom rode ako „hosťka" na vianočnom stole.
Všetky tieto „folklórne" ozdôbky života sú vo svojej podstate aj poéziou, tou Popoluškou, ktorú spoločnosť vylúčila z médií, ba zo života vôbec, a zavrela do geta, akoby báseň nebola aj poznaním a poznávaním, hoci len v niekoľkých slabikách japonského haiku.
