knou cestou, pretože má čosi neuveriteľné. Čosi, nad čím aj rozumu zostáva rozum stáť.
Totiž v čase slávy Dimitrovových závodov do nich viedli koľaje, ktoré spolu s tou slávou zanikli, a pretože zavadzali pri novom parcelovaní, vytrhali ich. Okrem jediného úseku - just toho cez cestu. Z jednej strany múr, z druhej ohrada, medzi nimi ulica a krížom cez ňu železničná trať v dĺžke asi desiatich metrov. Pred ňou tá neuveriteľná pointa - dopravná značka: Pozor, železničné priecestie.
Podľa nej tam musí vodič pribrzdiť a skontrolovať z oboch strán, či nejde vlak; pri obmedzenej viditeľnosti na koľaje nevstúpiť vôbec. Ak by sa našiel blázon, čo by túto značku do dôsledkov rešpektoval, pred priecestím stojí dodnes a čaká, kým budovy sprava a zľava zbúrajú, aby mu nebránili vo výhľade na neexistujúcu trať.
Tá značka je tam (pravdepodobne) iba preto, aby sa nik nemohol súdiť za zničené autá, prípadne rozbité nosy pri nadhadzovaní. Také malé, ale naše riešenie malých, ale našich zostatkov minulosti.
No možno existuje aj iné vysvetlenie, nielen to o alibizme. Že to priecestie je symbol rovnako výrečný ako symboly štátne a treba ho čítať takto: V hlavnom meste Slovenska na ulici, ktorá sa dodnes nazýva Odborárska, stojí kúsok minulosti.
