Je to sen každého historika. Je to nočná mora každého diplomata. Celý svet si teraz môže prečítať dôverné správy priateľov, spojencov a rivalov, okorenené úprimnými a občas drsnými komentármi amerických diplomatov. V priebehu najbližších týždňov si čitatelia novín všade na svete pochutnajú na niekoľkých chodoch hostiny z dejín súčasnosti.
Poopravená mienka
Historici obyčajne musia čakať dvadsať či tridsať rokov, kým nájdu takéto poklady. Teraz máme prístup k správam, z ktorých mnohé majú len o čosi viac než tridsať týždňov. Nádielka je naozaj bohatá. Obsahuje vyše 250 000 dokumentov. Časť z nich som si už stihol pozrieť v prehliadateľnej databáze, ktorú z nich vytvoril denník The Guardian, a väčšina z nich má vyše tisíca slov. Ak je to reprezentatívna vzorka, dohromady to musí byť prinajmenšom 250 miliónov slov, ba možno až pol miliardy.
Každý vedec, ktorý pracuje v archívoch, vie, že na základe veľkého množstva zdrojov, či už ide o korešpondenciu spisovateľa, dokumenty z ministerstva či diplomatickú poštu, si možno vytvoriť kvalitatívne celkom inú predstavu - napriek tomu, ba možno práve preto, že poväčšine ide o rutinné materiály. Keď sa do takéhoto materiálu na dlhší čas ponoríte, urobíte si oveľa lepší obraz o prioritách, povahe a myšlienkových pochodoch dotyčného jedinca.
Počítačový systém bol taký bezpečný, že mladík si ho mohol stiahnuť na údajné cédečko Lady Gaga. Sú už všetci gaga? Najnovší materiál sa väčšinou skladá z politických referátov na strednej a najvyššej úrovni z celého sveta, plus príkazov z Washingtonu. Nesmieme zabudnúť, že tu nejde o najvyššiu kategóriu utajovania, teda materiály klasifikované ako NODIS (prezident, minister zahraničia, veľvyslanec), Roger, Exdis a Docklamp (atašé pre obranu a obranná tajná služba). Napriek tomu sa nám tu naskytla kráľovská hostina.
Nečudo, že ministerstvo zahraničia je bez seba od zlosti. No podľa toho, čo som zatiaľ prečítal, sa profesionálni pracovníci americkej zahraničnej služby nemajú veľmi za čo hanbiť. Iste, na okrajoch sa vyskytujú náznaky machinácií, najmä čo sa týka vedenia „vojny proti terorizmu" za Bushovej vlády.
Vyvolá to konkrétne otázky, na ktoré si bude treba vyžiadať konkrétnu odpoveď. Vo väčšine prípadov sa nám však naskytuje pohľad na diplomatov, ktorí robia, čo je ich náplňou práce: zisťujú, čo sa deje v krajinách, kam ich vyslali, a snažia sa presadzovať záujmy svojej krajiny a politiku svojej vlády.
Pravdupovediac, osobne som si poopravil mienku o ministerstve zahraničia. V posledných rokoch na mňa predstavitelia americkej zahraničnej služby robili skôr neslaný-nemastný dojem, pripadali mi trochu neoriginálni a nevýrazní, najmä v porovnaní so sebavedomejšími odvetviami americkej vlády, ako je Pentagón či ministerstvo financií. V týchto materiáloch sa z nich často vykľuli špičkoví profesionáli.
Nesentimentálne zrkadlo
William Burns, momentálne najvyššie postavený profesionálny diplomat Spojených štátov, poslal z Ruska mimoriadne zábavnú správu - takmer na úrovni Evelyna Vaugha - z divej dagestanskej svadby, kde pologangsterský čečenský prezident ťarbavo tancuje „s pozláteným automatom zozadu zastrčeným do džínsov". William Burns predkladá fundovanú analýzu ruskej politiky. Podobne je to so správami jeho kolegov z Berlína, Paríža a Londýna.
Depeša odoslaná roku 2008 z Berlína prirovnáva vtedajšiu veľkú koalíciu kresťanských a sociálnych demokratov v Nemecku k „príslovečným manželom, ktorí sa nenávidia, ale v záujme detí sa nerozvedú". Nájdeme tu aj hrozne komický opis toho, čo stvárali Nicolas a Carla Sarkozyovci. A nám Britom by neuškodilo, keby sa lepšie pozreli na to, ako sa naša neurotická fixná idea, ktorú nazývame „unikátnym vzťahom" s Washingtonom, javí v nesentimentálnom zrkadle dôverných depeší z americkej ambasády v Londýne.
Znepokojivé sú telegramy s podpisom Hillary Clintonovej, z ktorých podľa všetkého vyplýva, že od bežných amerických diplomatov sa vyžaduje, aby robili veci, aké obvykle robievajú nižšie postavení špióni - napríklad zhľadúvať osobné údaje z kreditných kariet a biometrické údaje najvyšších úradníkov OSN. Ministerstvo zahraničia bude súrne musieť vysvetliť, kto presne mal čo za úlohu v rámci týchto špionážnych smerníc.
Desivé informácie
Všeobecnejšie si na základe celej tejto diplomatickej pošty možno urobiť predstavu o tom, ako hlboko otázky súvisiace s bezpečnosťou a terorizmom v poslednom desaťročí prenikli do všetkých oblastí americkej zahraničnej politiky. No dá sa z nich aj zistiť, aké sú tieto hrozby vážne a ako málo ich má Západ pod kontrolou.
Sú tu desivé informácie o iránskom nukleárnom programe a obrovskom strachu, aký vzbudzuje nielen v Izraeli, ale aj v arabských krajinách („odseknite tomu hadovi hlavu", s touto naliehavou žiadosťou sa podľa saudského veľvyslanca jeho kráľ obrátil na Američanov); o tom, ako slabo sú chránené pakistanské zásoby nukleárneho materiálu pred nevyspytateľnými islamistami; o anarchii a masovej korupcii v Afganistane (istý afganský líder napríklad z krajiny vyniesol milióny dolárov v hotovosti); o al-Káide v Jemene; a skutočné príbehy o moci ruských mafiánskych gangov, vedľa ktorých najnovší román Johna Le Carrého pôsobí takmer zdržanlivo.
Publikovanie týchto informácií je vecou verejného záujmu. The Guardian, The New York Times a iné zodpovedné spravodajské médiá si dali obrovskú námahu, aby nepublikovali nič, čo by mohlo kohokoľvek vystaviť riziku. Všetci by sme mali žiadať, aby aj web WikiLeaks postupoval rovnako.
Ostáva tu však jedna otázka. Ako má za takýchto podmienok fungovať diplomacia? Predstaviteľ ministerstva zahraničia má určite pravdu, keď hovorí, že tieto odhalenia „vytvoria napätie medzi našimi diplomatmi a našimi priateľmi po celom svete". Správanie vlády už beztak obmedzuje obava z únikov.
Záujem verejnosti
Môj známy z univerzity, ktorý za Bushovej vlády pracoval na ministerstve zahraničia, mi rozprával, že raz chcel v internej správe nastoliť zopár zásadných otázok o americkej politike v Iraku. „Nech ťa to ani nenapadne," varovali ho - určite by sa to na druhý deň objavilo v New York Times.
Je v záujme verejnosti rozumieť, ako svet funguje a čo sa v našom mene deje. Je v záujme verejnosti, aby sa zahraničná politika robila utajene. Medzi týmito dvomi záujmami je konflikt.
O jednom som však presvedčený: americká vláda určite oľutovala a súrne prehodnocuje svoje záhadné rozhodnutie uložiť celú knižnicu diplomatickej korešpondencie vo vojenskom počítačovom systéme, ktorý je tak úžasne bezpečný, že dvadsaťdvaročný mladík ho môže stiahnuť na údajné cédečko Lady Gaga. Sú už celkom gaga?
Timothy Garton Ash je britský politológ a historik, riaditeľ European Studies Centre na St. Anthony s College Oxfordskej univerzity.
