Jakub osekáva dračiu hlavu kresačkou, zrazu zdvihne hlavu, zasnene sa pozrie do diaľky a povie: „Práca s drevom je ako práca s ľuďmi."
„V čom?"
„Vo všetkom."
Rozvádzame túto tému ďalej a prichádzame na zaujímavé paralely. Niektorí ľudia rastú ako drevo v lese. To sú tí sociálne neprispôsobiví. To je pre tesára guľatina, čiže strom rovno z hory. Pracovať s guľatinou je najťažšie, zle sa na ňu vymeriava, treba vo veľkej miere používať cit, treba sa s každým kusom hrať a skúšať, ako sa najlepšie hodí. Aj keď osekáme konáre a výstupky, čo kazia hlavný smer, aj tak je veľký problém domanévrovať tento strom, kam potrebujeme. V podstate si na ňom musíme vytvoriť plochy, ktoré simulujú plochu hranola.
Niektoré extra krivé stromy by normálny človek okamžite vyhodil a určil na spálenie. Ale vždy sa im dá nájsť špeciálne určenie, ktoré vyplýva práve z ich krivosti. Ak človek viac vníma ako koná, zistí presne, na čo sa môže hodiť aj veľmi krivý strom (rinháky, rázsochy, kozy...). Ale výsledok je vždy tak trochu neistý. Tesár, ktorý pracuje s guľatinou (tak ako sociálny pracovník, ktorý pracuje s neprispôsobivými čiže neotesancami), musí mať dôveru vo svoje schopnosti, musí ho to baviť a musí pozorne vnímať vlastnosti materiálu, ak chce dosiahnuť dobrý výsledok.
Potom sú tu rôzne odrezky a zvyšky, ktoré poslúžia na kliny, kolíky, podkládky a podobné veci, pomôžu hlavnému kusu nadobudnúť funkciu a po jej nadobudnutí sa stávajú často zbytočnými a na vyhodenie. Určenie týchto (ľudí či driev) je jednoznačne osudom, sú to tí, čo majú zásluhy, ktoré sa im nikdy nepriznajú, nikdy sa nedočkajú uznania. Taký je život.
