Čo asi tak v nej možno nájsť?
Búrske oriešky alebo prútik zastrčený do uhlia? Odmenu, alebo výstrahu? Dnešné deťúrence už pred dilemou nášho detstva nestoja, pretože sa zaužíval rodičovský úzus, že samotné dary majú v sebe dostatočne silný výchovný vplyv, ergo, čím viac darov, tým lepšie vychované deti.
Ale chcel som sa venovať skôr nepremýšľajúcej topánke a rodičov podobného razenia nechať bokom. Takže, naozaj, v Solivare, kde som prežil detstvo, sa pravdivo stalo, že jeden z kamarátov našiel jedno mikulášske ráno v topánke uhlie.
Inému sa pritrafili prúty! Rodičovské signály skrz topánkovú poštu boli neprehliadnuteľné – do Vianoc je času málo, ale na nápravu mravu je to dosť. Takže mikulášske dary neboli len darmi, ale aj neverbálnym, čiastočne nevedeckým, zato účinným dialógom.
Mikulášska topánka zachytila aj spoločenský vývoj. Kým v skromných päťdesiatych rokoch vyleštená ligotavým krémom obsahovala jabĺčka a orechy, možno trocha čokolády, šesťdesiate už priniesli vyzháňané mandarínky.
Bilancia Mikuláša sa neustále zlepšovala a v rokoch normalizácie už jej obsah svedčil o šikovnosti hlavy rodiny znormalizovať aj obsah mikulášskej topánky, tak, že čokoládovým Mikuláškom zmizli kríže z mitry.
