Tí šiesti koaliční poslanci vraj zo dňa na deň zmenili či predali svoje poslanecké svedomie: najprv hlasovali s koalíciou proti voľbe Trnku za generálneho prokurátora a hneď potom dali svoje hlasy s opozíciou za Trnku. Nikto netuší, ktorí to sú. Pre koaličných lídrov sú judáši; naopak, Fico ich chváli za to, že si svoje poslanecké svedomie nedali zlomiť.
Nehovorme hneď o svedomí, povedzme, že zmenili názor. Ľudia svoje názory zvyknú meniť a aj poslanci sú iba ľudia. Nevieme, prečo to títo šiesti urobili, môžeme sa len dohadovať. Samo osebe to však ešte neznamená, že sú preto zradcovia, či dokonca judáši.
Takých z nich robí až skutočnosť, že sa naďalej tvária ako verní koaličníci a radikálnu zmenu svojho postoja kryjú tajnými voľbami.
Keby sa k tejto zmene verejne prihlásili a primerane ju zdôvodnili, nemohli by ich označovať za zradcov. Zotrvávajú však v rozpore medzi tým, čo deklarujú verejne a ako konajú intímne, a iba preto sú oprávnene považovaní za judášov. Práve tento rozpor preukazuje labilnosť ich charakterov, zbabelosť osobne stáť za svojím názorom.
Skupinové svedomie
Pokiaľ ide o poslanecké svedomie, podľa ktorého poslanci vykonávajú svoj mandát, ústava netvrdí, že im je raz navždy dané a nemenné. Nikto do poslanca nevidí, ako sa v ňom jeho svedomie či presvedčenie utvára, mení, vyvíja, ba možno aj degeneruje. Je to jeho súkromná záležitosť, za ňu zodpovedá len sám sebe, teda svojmu svedomiu.
Takto vzniká začarovaný kruh. Bežný človek ho prekračuje odvolávaním sa na pána Boha, na vyšší princíp, na morálku a podobne. Zdrvujúca väčšina našich poslancov si okrem toho svoje poslanecké svedomie ešte aj pragmaticky upevňuje, overuje a formuje vo svojich straníckych poslaneckých kluboch.
Uplatňovaním kolektívneho rozumu alebo pod tlakom „vyššieho rozumu" straníckej centrály dospievajú k skupinovému straníckemu svedomiu, s ktorým potom zlaďujú svoje osobné postoje.
A aby toho nebolo málo, ešte oboje musia navyše zakomponovať do spoločného koaličného svedomia, ktoré sa v Národnej rade utvára na koaličnej rade a podľa ktorého sa napokon rozhoduje, ako budú koaliční poslanci v jednotlivých relevantných prípadoch hlasovať.
Realita je teda taká, že poslanci už dlho pred svojím poslaneckým sľubom skladajú najprv stranícky sľub, niekedy dokonca aj písomne potvrdený, ktorý je predpokladom toho, že sa vôbec dostanú na kandidačnú listinu tejktorej politickej strany. A po jeho zložení ich ešte stále môže očakávať skladanie „koaličného sľubu", ktorý citeľne zrelativizuje oba predchádzajúce sľuby.
Na veci nič nemení, že iba jeden z nich sa odohráva pred očami verejnosti ako jediný právne záväzný. Strany už vedia, ako vymáhať aj tie ostatné.
Toto platí rovnako pre opozíciu, ako aj pre vládnu koalíciu, takže si tu nemajú navzájom čo vyčítať. Aj smeráci si svoje stranícke svedomie a presvedčenie usmerňujú na svojom poslaneckom klube, aj oni mali koaličnú radu a Fico si pochvaľoval, ako sa vedel dohodnúť s Mečiarom i so Slotom.
Pravdaže, ani jedni, ani druhí poslanci tu predsa nie sú - v zhode s ústavou - viazaní príkazmi, oni iba „zosúladili" svoje osobné poslanecké svedomie a presvedčenie s tým straníckym a koaličným.
Pokiaľ by však mali výhrady, vždy ich môžu vo svojom klube uplatniť ad hoc, alebo z neho odísť a stať sa nezávislými poslancami. Takto seriózne mohla postupovať aj uvedená šestica a koalícia by vedela na čom je.
Oni to však neurobili, a tak aj po ostatnom hlasovaní, keď všetkých 79 poslancov vládnej koalície postupovalo v obštrukcii jednotne, sa situácia vôbec nevyjasnila. Zostali časovanou bombou, ktorá môže kedykoľvek znovu vybuchnúť.
