V rohu útulné pódium, na ktorom hrával aj Karel Kryl. Miesto, kde zastal čas. Len taká úľava. Akoby ste sa ocitli v bruchu veľryby. A nechce sa vám odísť.
To sú tie miesta, steny popraskané ako koža dinosaura, chcete sa do nich zavŕtať ako červ. Nech sa tam hore tí dokonale vystajlovaní „Vídeňáci" prechádzajú so svojimi psíkmi, dnes budete pozorovať svet tých druhých, lesklých podzemných chrobáčikov, čo nevedia liezť po rebríkoch.
Máničky s hrivou od roku 1966, legendy disentu, emigranti a ich rakúske deti, ktorých čeština je spanilá ako reč vyhladených indiánskych kmeňov. Neskutočná. Outsideri, ale i mladé rebelujúce rakúske dietky, čo sa sem chodia opiť, čo si podnik našli ako svoju rozprávkovú chalúpku, kým na to majú „spoločensky" právo. Majiteľ a jeho žena, ktorí čapujú pivo, kým neprídu čašníci a potom oddane sledujú koncert vo vlastnom klube. A majiteľ sa teší, teší, dobráckymi očami pozerá okolo, spokojný, že sú zas všetci blázni doma.
Tí týpci. Sú ako vzácne ryby, žijú len na takýchto miestach, živia sa planktónom, čo bujnie na brehoch tolerantných sŕdc. To už človek často nevidí. Napríklad táto pani. Chodí medzi ľuďmi a predvádza zvláštne divadlo. Vysvetľuje čosi celkom nepochopiteľné nervóznymi gestami. Krásna kostnatá tvár s ružovými rockerskými okuliarmi. Vek okolo sedemdesiat, farebné šaty, ružové pančušky. Nejaká newyorská umelkyňa? Ale čoby, miestna schizofrenička. Ktorýsi zo zdomácnených vám pošepká, aká to bola krásavica a s kým zamlada spávala. (S niekým fakt slávnym, zabudnete s kým.)
