V uplynulých rokoch som navštívil množstvo slovenských stredných škôl. Vážim si tieto pozvania, pretože ma obohacujú všemožnými spôsobmi - vlastne všetkými okrem finančného, ale neverím, že sa v tejto krajine niekto naplno venuje literatúre (čím nemyslím čoraz desivejšiu „chic-lit") pre peniaze, pretože skoro každé povolanie je lukratívnejšie.
Mám vzácnu príležitosť stretávať mladých ľudí, ich učiteľov a spoznávať spôsob, akým sa dnes učí o knihách a jazyku. Dávam si jedinú podmienku - nechcem, aby tam vedenie školy žiakov nahnalo. Radšej urobím podujatie pre tridsať tínedžerov, ktorých to zaujíma, ako pre tristo, ktorí tam prišli z povinnosti.
Na Slovensku sa na školách stále veľa a vášnivo číta aj píše. Už aj v malých mestách ležia často na laviciach namiesto zošitov laptopy. Jedna študentka mi prečítala vydarenú poviedku z mobilu, v ktorom ju napísala. Iná je móda, rečový prejav, životná skúsenosť, čitateľský vkus a autorský štýl.
No výučba slovenského jazyka a literatúry sa prakticky nezmenila. Samozrejme, socialistický realizmus už nie je doktrína a zmizla cenzúra. Ale učebnice sa neveľmi líšia od tých mojich spred dvadsiatich rokov!
Študenti sa bifľujú životopisy autorov a „to, čo chceli dielom povedať". Čitateľský denník sa odpisuje z internetu. K súčasnej literatúre sa prakticky na žiadnej škole nedostanú. Študenti síce memorujú, kde a kedy sa narodil Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, ale nič od neho nečítali, a nik to od nich nevyžaduje.
