Vyjadrenia predstaviteľov Smeru o chrbtovej kosti demokracie, ktorú práve láme vládna koalícia aj snahou zmeniť tajné voľby v personálnej oblasti na verejné, sú rovnako stranícky účelové ako rozhodnutie štyroch strán koalície.
Tajné voľby sú chrbtovou kosťou demokracie, lenže iné, ako tie, o ktorých sa teraz diskutuje. Týkajú sa tých, od ktorých pochádza všetka štátna moc a nie tých, ktorým ju len na istý čas požičali.
Preto sú zakotvené nielen v ústave, ale aj v základných medzinárodných dokumentoch. Z nich vychádza aj záväzok poslancov vykonávať mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie podľa príkazov - ani od politických strán, ani od voličov, ani od nikoho iného.
Realita je však úplne iná ako na papieri, a tak sa koalícia nerozpakuje verejne nazývať skupinku poslancov, ktorí sa vzpriečili straníckym rozhodnutiam, zradcami či judášmi.
Robí tak aj za výdatného podkurovania Robertom Ficom a spol., z ktorých sa zrazu stali znalci demokracie a právneho štátu. To, že vedia vždy a všetko najlepšie, dokazovali hlavne uplynulé celé štyri roky - stačí si pripomenúť pokus Pavla Pašku o sfalšovanie schváleného znenia zákona.
Každá strana má problém so straníckou poslušnosťou. Nielen poslancov, ale aj ministrov - napríklad Ivan Šimko vs. SDKÚ - či ďalších úradníkov, ktorí sa ocitli pod jej kontrolou. Spoločné majú jedno - všetky ich riešia vyhodením neposlušných.
Či to bola kauza poslanca Gauliedera, ktorú riešil ten, ktorého voliči poslali za medveďmi, alebo kauza poslanca Hrušku, ktorého v podstate do funkcie inštaloval Ivan Gašparovič, hoci sa poslancom nemal vôbec stať. Alebo kauza Bohumila Hanzela, ktorého strana Smer vyhodila z predsedníctva, keď hlasoval inak, ako strana prikázala.
Ako to vidia Fico s Kaliňákom
Dnes sa ľahko Robertovi Ficovi a spol. hovorí o tom, že v zmysle ústavy poslanci „vykonávajú svoj mandát slobodne a nie sú viazaní žiadnym príkazom", teda že „majú ústavné právo vykonávať svoj mandát slobodne a bez príkazov".
