Ktorási televízia nedávno v rámci hlavných večerných správ priniesla krátku reportáž o predsvadbovom probléme istého páru so zápisom priezviska nevesty. Neskúsená úradníčka na matrike nechcela zapísať neveste meno v podobe, v akej si nevesta želala, až kým nedostala „potvrdenie z Akadémie", a pár možno preto nestihne svadbu.
Odhliadnuc od skutočnosti, že to bola jediná správa z „kultúry" v hlavnom spravodajstve nielen v ten večer, jej spracovanie malo pre divákov nulovú informačnú hodnotu. Ak sa totiž „vytiahne" do spravodajstva celkom náhodne (alebo v závislosti od politických udalostí) nejaká jazyková téma, jej zmyslom by nemalo byť iba „ukázanie" kuriozity javu, v tomto prípade prieťahov so zápisom mena.
Jestvujú totiž témy, pri ktorých karikovanie stereotypných jazykovokultúrnych problémov, ich povrchné spracovanie nemôže prispieť k ničomu inému iba k podpore stereotypu a utvrdzovaniu sa alebo nás v ňom.
Tentoraz nešlo o cudzie ženské priezvisko ani o obľúbenú tému „-ová", ale o zachovanie či vypustenie vkladnej samohlásky „e": Kožek - Kožeková/Kožková, Hudec - Hudecová/Hudcová atď.
V reportáži sa o jazykovom jave nepovedalo nič, pritom zmyslom správy mohlo byť práve zdôraznenie, že hoci máme niekoľko pravidiel na zachovanie či vypustenie vkladných samohlások v menách, vždy nad nimi stojí a rešpektuje sa rodinná tradícia, rodinný úzus.