Na tom by nebolo nič čudné, väčšina z nich, zdá sa, je na svete len preto, aby sa pretŕčali pri každej príležitosti, ktorá vypadne nejakému sponzorovi z hlavy a najmä z vrecka.
Nebudem komentovať fakt, že isté zariadenie na Slovensku sa rozhodlo takto vyzbierať peniaze na riešenie problému násilia na ženách. Akékoľvek peniaze sa iste zídu, dúfajme, že sa naozaj dostanú k ženám, ktoré ich potrebujú a nezostane len pri honorároch pre oné celebrity.
Po desiatich rokoch od kampane „Každá piata žena“, keď sa spoločnosť na Slovenku stala trochu vnímavejšou na problém násilia na ženách a keď sme sa naučili namiesto o „boji proti násiliu“ hovoriť o „nulovej tolerancii voči násiliu“, sa znovu vraciame k primitívnejšej verzii „plagátového vyjadrovania“.
Nehovoriac o tom, že zobrazovať akúkoľvek ženskú tvár v súvislosti s témou násilia je veľmi problematické.
Média bažia po silných príbehoch, a tak nie raz na televíznej obrazovke konkrétna žena porozprávala o svojom probléme, kým násilník bol vyobrazený len ilustratívne.
V skutočnosti by to malo byť naopak: obete by mali požívať absolútnu anonymitu kvôli svojmu telesnému, psychickému, finančnému, spoločenskému a inému bezpečiu, kým násilník by mal byť zverejnený a identifikovaný až do takej miery, že by si s ním ani kumpáni v krčme nesadli za jeden stôl.