Už prituhlo a následkom snehu sa dopravná situácia stáva zložitou, miestami vážnou. A ľudský tep, ako hovorí český básnik Vladimír Holan, už „vyvrzal všechno teplo", teda vyvrázil, nechal uniknúť stále sa otvárajúcimi dverami. Uzatvárame sa preto lepšie, a aby nám teplo neuniklo, zatvárame sa viac do seba.
To je tiež spôsob, ako prežiť toto temné obdobie adventu pred radostným obdobím Vianoc. V tom častom šere ponárame sa do seba, prepierame svoje svedomie, skúšame, či sa vie hlbšie sústrediť naša duša. Na také sústredenie treba dosť síl, a naše sily sú už dosť ochabnuté starosťami o praktické veci, svetová kríza nie je len krízou ekonomickou, ale aj mravnou. Ochabujú investície, ochabuje aj naše odhodlanie.
Ešteže nás blízkosť Vianoc motivuje k novému začiatku, k ozajstnému zrodeniu nádeje. Darčekov bude možno menej, ale veď už boli aj horšie obdobia okolo Vianoc, a Ježiško sa aj tak narodil.
Nedávno som si napísal bezvýznamnú básničku o vrabcoch. No nie je bezvýznamné, že vrabcov ubúda, a vrabčiaci, čo ešte existujú, akoby strácali odvahu. Boli to smelí bezočivci, už to tak celkom nie je. Každoročne vešiame v mrazivom období na kríku pred oknom akési energetické gule, guľky z tuku a rozličných semiačok pre sýkorky. Vrabce im z nich vždy kradli.
