Dodnes mám tú scenériu pred očami. Chodník stúpa, prekračuje potok, dvíha sa popri stromoch a kríkoch žiariacich červenými a žltými listami, podchvíľou sa skrúti k zákutiam s drevenými lavičkami a pníkmi, kde si možno posedieť.
A začítať sa. Do básne o dvoch cestách v lese, medzi ktorými si treba vybrať a potom znášať dôsledky („The Road Not Taken: Two roads diverged in a yellow wood..."). Do veršov o ohni a ľade, čiže vášni a nenávisti, ktoré by obe mohli zahubiť svet („Fire and Ice: Some say the world will end in fire // Some say in ice..."). Do textov o zmysle ľudského bytia tvárou v tvár absolútnu. Všetky ich napísal Robert Frost.
Sme kúsok od Middlebury, mestečka v štáte Vermont na severe USA, kde prednáša politológiu priateľ Michal Kraus, brat herca Jana Krausa a spisovateľa Ivana Krausa, všetci synovia otca, ktorý prežil Osvienčim. Navôkol sa rozhostila indiánska jeseň. Ale my sme neprišli obdivovať prírodu - Michal nás zobral na Chodník Roberta Frosta, ktorý dvadsať rokov žil vo Vermonte, pochodil všetky tunajšie chodníky v každom ročnom období a je tu aj pochovaný.
Frost bol výrazný, ťažko zaraditeľný básnik so silným duchovným rozmerom a s blízkym vzťahom k prírode. „Snažil se o věcech komplikovaných psát prostě a jazykem, který slyšel kolem sebe. V tom zejména spočívala jeho genialita - složitost zjednodušoval, aniž by ji o cokoliv ochuzoval," napísal o ňom nedávno amerikanista Josef Jařab v doslove k výberu Frostových básní, ktorý pod názvom Cesta, jíž jsem nešel vydal Aleš Prstek v Prahe.
