Vzhľadom na množstvo politických „premenných", ktoré sa ozývali proti vzniku verejnoprávneho supermédia aj z koaličných strán, si minister kultúry Daniel Krajcer môže po schválení zákona o Rozhlase a televízii Slovenska zagratulovať k dosiaľ najväčšiemu úspechu v krátkej politickej kariére.
S trpkou príchuťou, že za smiešnu odmenu okolo tritisíc eur mesačne pre šéfa RTS zahlasoval okrem všetkých ostatných populistov v parlamente aj jeho stranícky šéf Richard Sulík.
Čo znamená schválenie spojenia rozhlasu a televízie? Veľa aj nič. Z dlhodobého hľadiska potenciálne veľký priestor na hľadanie mnohých spoločných riešení, ktoré teoreticky môžu ušetriť aj nejaké peniaze - od nákupu tonera do kopírovacích strojov po prevádzkové náklady spoločnej budovy.
Ak sa sťahovanie aktuálnemu ministerstvu, samozrejme, podarí presadiť. Hľadanie priestorov pre televíziu a rozhlas sa totiž pomaly začína ponášať na mestskú legendu o tom, že Bratislava raz bude mať metro. Aj tá pomohla zlepšiť rozpočet pár podporovateľov tejto myšlienky, no zo zámeru zostali nanajvýš lacné vizualizácie.
Vízia, nie zmysel spojenia
Akékoľvek ďalšie symbiózy v oblasti výroby obsahu sú pekná (a ťažko uskutočniteľná) vízia, no nie zmysel spojenia. Ak považujeme za racionálne, aby rozhlas a televízia sedeli raz spolu a hľadali spolu efektívnejšie riešenia, iná cesta ako legislatívne spojenie by ich k spolupráci neprinútila.
Aj výber „koncesionárskych" poplatkov zlacnel iba po tom, čo túto spoločnú agendu umožnila zmena zákona. Proces spájania musí už v súčasnosti viesť človek, ktorý bude následne zodpovedať za chod novej inštitúcie. V zmysle: čo si navaril, to si aj zje.
Spojenie RTS v krátkodobom horizonte rieši najmä jedno - vyčistenie Slovenskej televízie od tých živlov, vďaka ktorým je televízia tam, kde je - v deficite 37 miliónov eur naplánovanom na budúci rok.
Riziko podobného manažmentu by už v budúcom roku hrozilo aj Slovenskému rozhlasu - vedeniu Miloslavy Zemkovej sa na budúcu jar končí mandát. Jej nástupcu by volili členovia Rozhlasovej rady zvolení za predchádzajúcej garnitúry, ktorým napríklad prekáža, že rozhlas púšťa skladbu Ja už musím ísť, ak je do vysielania pozvaný štátnik - senior. Alebo ak sa redaktor odborníčky znalej problematiky chrápania spýta: „A vy, ako ste na tom?"
