sestrička.
A ja sa chytám jej ruky za mojím chrbtom a na rozdiel od zubov, ktoré umelohmotný cumeľ zvierajú prisilno, dbám, aby som ju držala len zľahka. Aby neucukla, nezmizla, aby sa neprestala „zjavovať vo svete". Pod heslom „Vianoce" mi žiaden obraz nenaskočí, ale na pomoc prichádza more a jeho pravidelný dych. Nechávam ho dýchať za mňa. Prichádza obraz, záber z filmu Vojna a mier. Kuragin zomiera držiac za ruku Bolkonského.
Niečo na tých ľuďoch predsa len musí byť, ak ich dotyk dokáže tak bezkonkurenčne upokojiť. Možno akási „zadržaná sila". Taká, čo sa podľa Giacomettiho skrýva v sochách. Alebo jednoducho: život. Zurčiaci život? Spomínam si na také dotyky. Často aj z neznámych (cudzích?) rúk.
„Teraz budete mať chvíľu pocit akoby ste sa hrozne najedli. Nezľaknite sa. Celkom akoby ste išli prasknúť." Hadica smeruje k dvanástniku.
Postava z jednej Bellowovej knihy hovorí, že najväčším a častým omylom ľudí, čo žili celý život veľmi aktívnym a čulým spoločenským životom zväčša vo víre veľkomiest je, že keď odchádzajú do penzie, myslia si, že už majú ľudí aj veľkomesta po krk a zrazu sa odsťahujú niekam na samotu. Tam po čase začnú uvažovať o samovražde.
