Ústav pamäti národa by mal byť inštitúciou, ktorá systematicky a nezávisle odhaľuje totalitné praktiky. V tom nám však ostáva veľa dlžný. Aj preto, lebo nie je dostatočne nezávislý od politiky.
Národ ako virtuálna bytosť síce nemá pamäť, niektoré národy však potrebujú inštitúciu, ktorej úlohou je pripomínať národom vlastnú minulosť. Tento zdanlivý paradox vyplýva jednoducho z toho, že národ sa skladá z ľudí.
A ľudská prirodzenosť je taká, že spravidla rada zabúda na menej slávnu časť svojej minulosti. Tú slávnu pripomína kdekto a nie je ťažké do nej pridávať aj slávu vymyslenú. Na to teda netreba inštitúciu, naopak, existujúce inštitúcie, historické pracoviská, múzeá, archívy musia dbať o to, aby politici i médiá nesúkali historickú slávu ako pavúky z vlastného brucha.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Slovensko nepochybne patrí medzi krajiny, ktoré si potrebujú pripomínať nedávnu temnú minulosť. Potrebujú to všetky krajiny, ktoré prešli v svojich dejinách obdobím boľševickej totality. A keď sa poobzeráme okolo seba, zistíme, že také inštitúcie v susedných krajinách intenzívne pracujú, aj keď sú medzi nimi rozdiely v akcentoch i v metódach.
Slovenský Ústav pamäti národa zásluhou Jána Langoša bol jedným z prvých. Dnes už však z prvenstva nevyžijeme, musíme si klásť otázku, do akej miery je tento ústav v spoločnosti etablovaný a predovšetkým, do akej miery plní to poslanie, s ktorým ho na začiatku storočia Ján Langoš zakladal.
Ako funguje moc
Pre väčšinu ľudí je ÚPN inštitúcia, ktorá na internete zverejňuje zoznamy agentov ŠtB i arizátorov. Taká je naša ľudská prirodzenosť. Na internete by sme radi videli ako na stredovekom pranieri susedov, kolegov, známe osobnosti.
Iste, ÚPN sa týka aj agentov Štb, aj arizátorov. Ale nie je na šikanovanie a škandalizovanie, ale predovšetkým na to, aby sme videli ako totalitná moc funguje, ako láme charaktery, ako gniavi, zbavuje ľudí vlastnej vôle i dôstojnosti. Aby sme videli, ako sa cez zlomené charaktery deštruuje celá spoločnosť v dôsledku čoho následne bohato kvitne komunistická i ľudácka nostalgia.
V tomto smere ostal ÚPN slovenskej spoločnosti ešte veľa dlžný napriek tomu, že jeho aktivity a produkcia sú na slušnej úrovni.
Na Slovensku je dosť inštitúcií, ktoré sa venujú výskumu najnovších dejín, ÚPN by nemal byť ďalšou z nich, ale inštitúciou, ktorá cielene a systematicky odhaľuje totalitné praktiky, ktorá z totalitného systému sníma jednu vrstvu za druhou, až napokon ostane pred spoločnosťou nahý.
