„Nič iné," píše Seneca v jednom zo svojich listov Luciliovi, „nám nepatrí, iba čas je náš." Za dar času sa podľa Senecu človek necíti byť dlžníkom, „hoci je to v skutočnosti jediná vec, za ktorú sa ani vďačný nemôže dosť odvďačiť".
Možno je to tak aj preto, že človek svoj čas žije, ale bohatstvo, spočívajúce v tomto dare, si len zriedkavo a iba za istých okolností uvedomuje.
Senecova jednoznačná a v tom i esejistická charakteristika by sa dala na úrovni vnímania prirovnať k viacerým iným hodnotám a darom života, napríklad k šťastiu a zdraviu, o ktorých výstižne hovorí Bulgakov: „Múdri ľudia už dávno zistili, že so šťastím je to ako so zdravím: keď ho človek má, ani o ňom nevie."
Je to v ľudskej povahe; zdá sa, že vlastnú ruku si začne človek naliehavo uvedomovať až vtedy, keď hrozí nebezpečenstvo, že ju stratí.
Táto zvýrazňujúca, krízová kontrastnosť, ktorá, ak Bulgakova obrátime naruby, nás vedie k intenzívnemu vnímaniu predtým nepovšimnutej hodnoty zdravia, sa vzťahuje aj na čas nášho života. Ide o to, že svoj čas intenzívne reflektujeme najmä v situáciách, keď ho „niet", keď je ho málo, alebo ho už veľa nezostáva.
