Vyspelý svet sa v roku 2010 spamätával z opice hospodárskej krízy. Všetky vlády sa zhodli na tom, že oživenie je krehké a neisté. Spoločným problémom je vysoká nezamestnanosť. Potláča domáci dopyt, ktorý je hlavným motorom vyspelých ekonomík.
Keď na podporenie domáceho dopytu nestačilo stlačenie úrokov až takmer na nulu, americká centrálna banka odštartovala v novembri druhé kolo „kvantitatívneho uvoľňovania". Preložené do ľudského jazyka, natlačila na trh dodatočný objem peňazí vo výške 600 miliárd dolárov.
USA si to mohli dovoliť, lebo sa stále tešia statusu majiteľa svetovej rezervnej meny. Ani rast zadlženosti ani nová záplava zelených papierikov zatiaľ dôveryhodnosťou Ameriky neotriasli. Masa nových peňazí sa jednoducho preliala do akcií, dlhopisov a zlata.
V eurozóne vyzerá vytriezvenie z krízy podstatne ťažšie. Eurozóna nie je jedným silným štátom ako USA, ale zlepencom 16 krajín s veľmi rôznou úrovňou ekonomickej vyspelosti.
Politický projekt spoločnej meny narazil na tvrdú ekonomickú realitu. Finančné trhy sa začali správať racionálne. Najprv odmietli požičiavať Grécku, potom aj Portugalsku a Írsku. Ďalším cieľom sa stáva Španielsko, za nimi Belgicko a Taliansko. Na záchranu spoločnej meny vlády eurozóny narýchlo vztýčili „euroval", ktorý má poskytnúť transfúziu nedokrveným členom na periférii Európy.
Všetci vieme, že ide len o provizórne riešenie. Ak má euro vydržať, nevyhnutne sa musí (1) dovoliť zbankrotovať tým krajinám, ktorých finančné systémy nie sú udržateľné, (2) postúpiť na ceste k fiškálnej federácii, t. j. k Spoločným štátom európskym. Zatiaľ si vieme predstaviť viac prvý krok ako druhý.
Už nikdy ako predtým
Hlavnou lekciou roka 2010 však nie sú peripetie eura, ale poznanie, že život v Európe už nikdy nebude taký, ako doteraz. Európsky model sociálneho štátu je založený na masívnom prerozdeľovaní bohatstva medzi tými, čo pracujú/podnikajú a platia dane a medzi zvyškom spoločnosti.
Tento model zabezpečil Európe 60 rokov prosperity a mieru. Vznikol však v úplne odlišných demografických podmienkach, keď bolo pracujúcich veľa, a poberateľov dôchodkov a dávok málo. V súčasnosti sa v Európe cez dane prerozdeľuje viac ako polovica hrubého domáceho produktu, pričom tempo starnutia populácie sa významne zrýchľuje. Snahy o omladenie Európy imigráciou zatiaľ priniesli viac problémov ako úspechov.
Fungovanie štátu sa dá za týchto podmienok zabezpečiť buď (a) výrazným okresaním sociálnych vymožeností (čo bolo dosiaľ tabu), alebo (b) ich menšou redukciou, no za predpokladu výrazného nárastu ekonomického výkonu (čo sa darí len malému počtu krajín), alebo radikálnym zvyšovaním daní. Vďaka európskej dlhovej kríze sme si konečne uvedomili, že „kráľ je nahý" a už nemožno predstierať, že všetko bude ako kedysi.
Na zakrytie nahoty začali všetky európske štáty šetriť na výdavkoch a súčasne zvýšili dane. Niektoré sa uchýlili k skutočným ekonomickým dobrodružstvám. Znárodnenie súkromných dôchodkov v Maďarsku ukázalo, ako hlboko do vreciek občanov môže vsunúť chamtivú ruku demokraticky zvolená vláda. „Inšpiratívny príklad" iste nezostane nepovšimnutý v okolitých štátoch.
Zdanlivo nič dramatické
Tragikomédia na európskych finančných trhoch odpútala pozornosť od diania v Ázii a Latinskej Amerike. Zdanlivo sa tam nedialo nič dramatické, len to, čo posledných 20 rokov. Kedysi chudobné štáty urobili nevyhnutné ekonomické reformy a začali vytrvalo stúpať na rebríčku bohatstva. Ešte v roku 1995 činil podiel vyspelých krajín (členských štátov OECD) na svetovom HDP 64 percent. V tomto roku tento podiel klesol asi na 53 percent.
Ak sa nestane nič mimoriadne, v roku 2013 by mali vyspelé krajiny generovať prvýkrát menej ako jednu polovicu svetového HDP. Presun ťažiska svetovej ekonomiky medzi kontinentmi je dnes faktom. Len v Číne a Indii žije jedna polovica svetových spotrebiteľov (trikrát viac ako v USA a Európskej únii). Aj oni chcú mať autá, televízory, chladničky, slušné bývanie a kvalitnú stravu.
Bude mať na to Zem dosť zdrojov? Čo to raz urobí s cenami surovín a spotrebných tovarov, tiež so životným prostredím na našej planéte? To všetko sa môžeme dozvedieť skôr, ako nám bude milé.
