Anča, ja ti umieram, povedal pokojne manželke ráno po Vianociach 1945 v deň svojho mena sedemdesiatjedenročný spisovateľ Janko Jesenský. Tak sa aj stalo.
Odišiel básnik a prozaik mimoriadne kritického a slobodného intelektu. S odvahou a kultivovanou eleganciou sa vysmieval zadubenosti, spoločenskej i mravnej pretvárke, prízemnosti ideálov i životných cieľov slovenského malomeštiaka. Skúsil na vlastnej koži mocenský hnus monarchie, prvú svetovú vojnu i pokus o demokraciu Československej republiky a potom fašizmus.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Čo by napísal o našej súčasnej „demokracii", na to radšej nemyslím. Stačí, keď vieme, čo písal o voľbách: V tých voľbách demokratických je predsa čosi novô: a to je, že hlas národ má a vyvolení - slovo. Pri voľbách národ berie si stranu milovanú, po voľbách strana milovaná ho odloží - na stranu. A pravda pravdou zostáva pod potmehúdskym slncom: voličia prídu ku urnám a vyvolení - k hrncom (1929).
Veru, veru. Chýbaš nám, Janko, ako Josefovi Švejkovi fajka alebo bosému čižmy do postmoderného nečasu a pľušte. Prečo takéto prirovnanie? Lebo neviem zabudnúť na Jesenského pôvabnú epizódu z roku 1916.
Chodieval k nám do redakcie Čechoslovana v Kijeve Jaroslav Hašek, ale obyčajne v noci, aby si vystrel údy na niektorom redakčnom stolíku a zložil svoju hlavu na nejaký balík novín. Hovorili o ňom, že pije a robí škandály po krčmách, ale že píše znamenité rozprávky. Neviem, čo sa mohlo stať, v jeden čas sme ho vídavali v redakcii i cez deň. Chodil vo vojenských šatách. Každému, kto sedel alebo prišiel do miestnosti, hľadel na nohy. Baganče mal zlé. - Ty, brat, ty máš ešte jedny topánky, - chytil ma raz. - Včera si bol v bagančiach a dnes máš civilné. Ja by som si tie baganče kúpil. - Bola to odo mňa ľahkomyseľnosť, lebo som vedel, že od Haška nedostanem ani kopejky.
