Niektorí dokumentaristi si zaumienili, že ich filmom bude lepšie, keď sa stanú nepozerateľnými. Záhadné je, prečo si túto vlastnosť masochisticky pestujú a privádzajú ju do stavu istej nepozerateľnej dokonalosti. Mám na mysli filmový trik, keď režisér oznamuje divákovi, že plynie nezaujímavý čas.
Voľakedy to riešil strih, dnes, aby pochopil každý somárik, použije sa zrýchlený záber málo dôležitých dejov. Preto vidíme lode, ako trielia raketovou rýchlosťou, žeriavy obracajúce sa s pohybmi hladnej sliepky, ľudkov v smiešnom behu ustarostených mravcov a podobne.
Lenže nič nie je zavrhnutiahodné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Veď ako zmysluplne osloviť priemerného človiečika euroamerickej civilizácie, aby naozajsky pochopil, ako sa ťaží drevo, stavia most alebo - robí politika? Ak klesá úroveň vnímania, asi musí klesnúť aj úroveň podávania informácií.
Takže, čo si počať s biedou čitateľskej gramotnosti, mizivou interpretáciou prečítaného textu, deformovaným vnímaním reality (spoločenskej, sociálnej, politickej) v priestore neuveriteľného mediálneho zjednodušovania?
S odpoveďou na túto otázku môžeme chvíľu počkať v súzvuku s kompetentnými, ktorí zatiaľ iba konštatujú stav a pozrime sa na ďalšiu interpretáciu diania okolo nás - ako sa ho zmocňuje slovenské súdnictvo.
