Poplach okolo poslednej novely vysokoškolského zákona skončil, prach sadol a môžeme sa pozrieť, o čom to celé bolo. Ešte je priskoro hodnotiť, či sa zverejnením „záverečných" prác skutočne podarí dosiahnuť deklarovaný cieľ: znížiť plagiátorstvo, zvýšiť porovnateľnosť kvality vysokých škôl a pomôcť budúcim študentom pri ich výbere.
Osobne si myslím, že ťažko - zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by to mali mať u nás plagiátori ťažké, nikomu z už usvedčených sa nič nestalo, ani to, čo má akademická komunita už teraz v rukách (napríklad odvolanie funkcionára-plagiátora). Predstava, že si školy konkurujú cez nejaký register prác a ten dokonca ovplyvňuje rozhodnutia maturantov, sa mi tiež nejako nezdá.
Isté je iné. Navrhovateľom novely sa podarilo zviditeľniť (M. Beblavý pyšne i na blogu- „Prečo sa oplatí byť poslancom"), v odbornej verejnosti skôr v zlom. Tá márnila čas odstraňovaním najkrikľavejších nezmyslov z ich pôvodného nápadu a výsledok je aj tak kostrbatá a málo zrozumiteľná definitívna podoba. A to nehovoriac o budúcej energii vynakladanej v súvislosti s prevádzkovaním registra.
Viac by kvalite prác pomohlo prebranie zahraničnej praxe - práca sa vytlačí až po zapracovaní pripomienok oponentov, ktorí sú na nej i uvedení.
Obsesia
Celý humbug ukázal aj na niečo iné. Jednak je to obsesia diplomovkami, ako keby tie boli rozhodujúcim indikátorom kvality štúdia. Je zarážajúce, ako málo sa na druhej strane hovorí o potrebe kontroly iných výstupov študentov - seminárne práce, ročníkové projekty, počítačové programy a pod. Tu by bol vhodný nástroj, používaný podľa potreby pedagóga, oveľa užitočnejší než iniciatívni poslanci.