Prechádzky, korzovanie, promenáda, špacírky sa u nás dodnes spájajú s mestskou kultúrou. Oddychové prechádzanie sa, stretávanie a tak trochu aj predvádzanie vychádzkových rób sa v minulosti šírilo pravdepodobne vďaka nemeckému obyvateľstvu, čo dosvedčujú v našom jazyku staré, z nemčiny prevzaté slová špacírovať sa, špacírka, špacír aj frazeologizmus pustiť si jazyk / ústa / hubu na špacír.
Vidiecky človek poľnohospodár, tráviaci väčšinu času v práci na čerstvom vzduchu, nerozumel potrebám oddychu mešťanov, preto sa najmä z tohto prostredia šírilo hodnotenie prechádzok ako panských móresov a zaháľania.
Dobre to dosvedčuje príklad z Historického slovníka, v ktorom sa slovo špacírka dokladá textom z 18. storočia: „Židie w zahalce, w sspacirkach čas trawilj." Ale aj zo slovenských ľudových rozprávok poznáme kráľovské dcéry, ktoré „sa len prechodili a nič nerobili".
Prechádzka znamenala pre človeka, ktorý musel robotovať, stratu času a bola prejavom lenivosti. A predsa, aj nemešťan poľnohospodár mal svoju rituálnu prechádzku, hoci si to možno neuvedomoval. Gazdovia v nedeľu alebo vo sviatok, keď im náboženská viera prikazovala nepracovať, sa zvyčajne po bohoslužbe pravidelne vydávali ešte vo sviatočnom oblečení do polí.
