Novoročná iniciatíva Roberta Fica a jeho družiny na zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu zaznamenala prvý úspech. Predsedovia strán vládnej koalície aj premiérka Iveta Radičová totiž na neho vážne reagovali, neodignorovali ho.
Za ním príde aj druhý, pretože predseda parlamentu nemá inú možnosť, ako vyhovieť požiadavke skupiny poslancov na zvolanie schôdze. Tým sa však Ficove úspechy v tejto súvislosti vyčerpajú a hru bude ďalej diktovať už len koalícia. Žiaľ. Z vecného hľadiska má totiž nad ňou v tomto prípade navrch.
Ak si odmyslíme obchodné a politické záujmy či už Fica, Dzurindu alebo hociktorého iného politického hráča, z ústavného hľadiska je naozaj nielen právom, ale aj povinnosťou parlamentu zabezpečiť normálne - ústavné - fungovanie generálnej prokuratúry. To vyplýva z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu. Na tom nič nemení ani pseudoargument, že chod prokuratúry bude zabezpečený aj keď jej generál nebude. Bude, ale nie tak, ako to ústava - na čele prokuratúry je generálny prokurátor - vyžaduje.
Poslanci ho tak majú povinnosť voliť a zvoliť, a nie nevoliť a nezvoliť. Napokon, to vládna koalícia vedela ešte v septembri minulého roka, keď schválila čerstvý volebný poriadok vrátane tajnej voľby. To, že reálna voľba ukázala na jej problémy, poslancov povinnosti nezbavuje.
Tu sa končí aj Ficova vecnosť. Jeho hrozenie budúcimi rozhodnutiami Ústavného súdu sú od veci rovnako ako prirovnávanie situácie k niekdajšej voľbe predsedu Najvyššieho súdu. Spor Kohút-Harabin bol totiž o niečom úplne inom. Ústavný súd vtedy pozastavil vymenovanie zvoleného kandidáta Štefana H. prezidentom a následne zrušil výsledok volieb.
