l, a potom napadol sneh, tak sa nedalo, potom boli vianočné sviatky... no a teraz sa už do tejto nebezpečnej práce pustiť musím.
V lete mi žena vysvetlila, že drevo treba objednať v predstihu, aby preschlo. Objednala ho, ale v deň, keď ho priviezli, nebola doma. Bol som veľmi prekvapený, keď ho chlapci z dediny priviezli na veľkom traktore. Vlastne prišli dvakrát, boli to dve fúry dreva, ktoré zatarasili vstup do nášho dvora. Meter tridsať dlhé siahovice, niektoré s obvodom 120 centimetrov, som vláčil od vchodu do dvora týždeň.
Druhým naším krokom bola kúpa reťazovej píly. Dovtedy som však o pílení dreva týmto nástrojom nič nevedel, lebo v Japonsku som v mojom okolí nevidel nikoho pracovať s reťazovou pílou. Rozhodovali sme sa: elektrickú či motorovú? A aká dlhá má byť vodiaca lišta reťaze? Dali sme na rady predavača a kúpili sme nemeckú motorovú pílu s lištou dlhou 40 centimetrov. Kamarát našu kúpu ocenil, vraj máme mercedes medzi pílami. Nebola lacná, ale keď som cez internet zistil, že tá istá stojí v Japonsku raz toľko, bol som s nákupom nadmieru spokojný.
Rýchlokurz práce s pílou mi priateľsky poskytol náš sused. Už som mal navlečené pracovné rukavice, bezpečnostné okuliare, čižmy, a zvažoval som kúpu helmy, keď moja svokra povedala: „Práve včera som videla na pohotovosti v nemocnici muža, ktorý si pílou odrezal pätu. Robíš dobre, že používaš pracovné pomôcky." (Moja svokra bola na pohotovosti, pretože spadla cestou na poštu a vytkla si zápästie.) Svokrin komentár mi k pokoju príliš neprispel. Moja žena našťastie žiaden nepridala, ostala vnútri v dome s naším psom a s obavami sledovala cez okno, či sa jej mestský typ manžela nedokaličí. Nič zlé sa nestalo. Časť dreva som popílil, sekerou rozsekal a žena ho poukladala.
