Píšem ti, krajina moja, do ktorej ma porodili moji rodičia na konci nepretržitého radu rodov a rodín. Píšem ti na začiatku ďalšieho roka, aj keď ani ty, ani ja neprikladáme kalendárom priveľkú váhu. Ty máš v kostiach, v koreňoch i v korunách iné časy, stáročia, tisícročia, pre teba je ľudský rok iba zabzuknutím sekundy.
A ja som už dávno zistil, že aj ten najdlhší život človeka je tu na zemi pochabo krátky, ale že aj tá najrýchlejšia hodina má v sebe obsažnosť večnosti. Oslovujem ťa, krajina moja, aby som ti povedal, že viem o tvojich ranách, ktoré ťa odnepamäti zjazvujú. Najprv to boli cudzie kmene, hordy, tlupy, potom národy, kráľovstvá, armády krajín... Cudzí agresori i okupanti.
Lenže kto je tu cudzí, keď sme tu cudzí všetci a iba ty si odnepamäti doma? Už niekoľko storočí ťa okupujeme my, čo sme tvoji. Človek si vždy bral od krajiny bez pýtania, málokedy vracal a málokedy ďakoval. Ale aspoň vždy zasial a vždy nechal niečo v lesoch a vo vodách, aby ostalo aj pre budúcich. Táto nešťastná doba nás to nenaučila.
Drancujeme. Vykorisťujeme ťa, krajina, bezostyšne. Už si neberieme, už chmáceme, rabujeme, brakujeme, pľundrujeme. Tunelujeme. Kradneme. Nemôže za to iba bývalý režim, čo to do nás zasial: tí, čo boli s ním, si osobovali právo v mene silnejšieho. A tí, čo boli proti, kradli na protest. Nová šanca po revolúcii sa ukázala byť predovšetkým nová príležitosť na zlodejiny. Nevznikli ani tak nové divadlá, nové galérie, nové knižnice ako nové zlodejské stratégie.
