Na popremiérovom posedení v Klube spisovateľov som oslovil jej autora Volkera Brauna: „Ty si dramatik, ja som dramatik - a nášho kolegu dramatika Havla dnes zavreli. Poďme poslať protestný telegram!"
Volker Braun súhlasil. Šiel som k telefónu objednať spätné volanie. Kým som naň čakal, uvedomil som si, že ak do toho Brauna zatiahnem, divadelníci oslavujú zbytočne - inscenáciu im zakážu. Keď sa pošta prihlásila, podpísal som sa pod protestný telegram radšej iba sám. Volker Braun vykríkol: „Nepočul som svoje meno!" „Ty protestuj z Berlína!" povedal som mu. Upokojil sa - a o pár dní naozaj prišiel do Prahy protest od spisovateľskej organizácie z východného Berlína.
Svoj protest som pre istotu zopakoval ešte 29. januára 1989 listom na ÚV KSČ a 28. februára 1989 vystúpením na výbore Československého zväzu spisovateľov. Tretí raz to bolo týždeň po vynesení rozsudku. Aj Hlas Ameriky vtedy odvysielal moje slová: „Nespravodlivý trest nepostihol len Václava Havla, nie iba spisovateľskú obec - ale celú našu vlasť. Rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 3 poškodil meno ČSSR na celom svete."
Pokračovanie je známe. Václav Havel bez ohľadu na protesty musel ísť znova za mreže - a darmo mal za sebou niekoľko rokov väzenia, niektorým ľuďom sa to zdalo málo. Strádanie, čo podstúpil, nazvali panskou basou, dobreže nie rekreačným pobytom. O to viac však vynikla jeho pokora, keď pred súdom vyhlásil, že jeho odsúdenie je iba malou splátkou veľkej obete, ktorú priniesol Jan Palach.
