ľké upevňovacie skrutky od stola chýbajú, čo mám robiť?"
Mám podobné skúsenosti, nuž vravím, že to treba rozmontovať a odniesť späť, tovar vymenia. „To nemyslíš vážne? Toto rozmontovať a vrátiť? Nikdy. Idem kúpiť nejaké skrutky." Myslím, že tie pravé, ktoré by sedeli, nenájde, odhováram ju od úmyslu. Rozhovor sa nasmeruje k „potrebe mužskej ruky a mužskej sily" a nového, netypického povolania „hodinový manžel". „Čo to je?" pýtam sa jej. „Opravár na zavolanie," odpovedá. „Prečo sa teda volá manžel?" pýtam sa. „No lebo to nie je iba opravár, ale chlap, čo so všeličím pomôže, napríklad aj s montovaním nábytku, opraví kohútik, namontuje skrinky, garniže a tak, veď je to vtipné, nie? Hodinový manžel!" - „Hej, je to vtipné - pripomína mi to hodinový hotel. Poskytuje taký hodinový manžel kompletné manželské služby?"
V rozhovore, ktorý sa vydal týmto „odľahčeným" smerom, sa otvorila téma pomenúvacích stratégií v jazyku. Jedno označenie, a koľko rozmanitých, nadnesene povedané, „kultúrnych posolstiev" môže niesť.
Je signálom od mužov, že ani emancipované ženy sa celkom nezaobídu bez mužskej ruky? Alebo signálom od žien, že si manžela stotožňujú iba s údržbárom a môžu si ho zaplatiť? Alebo je tá rafinovaná, skrytá expresivita v pomenovaní výsledkom podnikateľskej stratégie živnostníkov remeselníkov, ktorí tak lepšie upútajú pozornosť na svoju prácu? Lepšie ju predajú?
