Opustil ma ktosi blízky, môj každodenný sprievodca, a jeho neprítomnosť ma vrátila do praveku.
Pračlovek vo mne divo mlátil do klávesnice. Odvrhnutá globálnym spoločenstvom som sa okami siete prepadala do chladného sveta plného neistoty. Nijaký súbor, nijaký mail, nijaká láska, nijaké priateľstvo, nijaká práca. Zasa sa prihlásila moja exilová trauma.
Strach zo straty prebudil staré obrazy studenej vojny: zóna smrti, železná opona, široký malátny Dunaj, túžba po domove. Zasa som bola nemá a musela som u prísnych Švajčiarov začínať od nuly.
Na moju reintegráciu sa v jednom zadnom dvore pri železničnej stanici podujal mladý potomok imigrantov.
