Tradičná ekonomická teória politického cyklu predpokladá, že politici majú jedinú skutočnú preferenciu: byť opäť zvolení. Aj keby však súčasnú vládu tvorili len takíto oportunisti, okno príležitosti zmeniť krajinu na lepšie majú dokorán otvorené a je v ich záujme, aby z neho vykukli.
Voliči sú krátkozrakí a naivní, volia na základe nedokonalých informácií, často podľa vývoja v minulosti (malinké písmenká v reklamách na finančné produkty nás pritom už mohli naučiť, že minulé výnosy naozaj negarantujú tie budúce), v lepšom prípade na základe „racionálnych očakávaní“, teda najmä toho, kto im pred voľbami sľúbi viac. Aj keď ekonómovia za viac ako tri desaťročia vedeckého rozvíjania tejto teórie dospeli k rôznym úpravám a doplnkom pôvodného „cynického“ záveru, väčšinou musíme konštatovať, že platí.
Platí aj na Slovensku, o tom niet nijakých pochybností. Hneď ako sa Slovensko približne v polovici 90. rokov dostalo z transformačnej recesie, nastúpil cyklus predvolebného rozdávania a povolebnej korekcie, pre ktorú sa tu vžilo označenie „uťahovanie opaskov“. Napokon, jedno také utiahnutie opaskov zažívame aj dnes.
Lekcia z Fica
Tento kolotoč mal jedinú výnimku v roku 2006, keď druhá Dzurindova vláda odovzdávala krajinu Ficovej vláde bez toho, aby predvolebným míňaním zavinila povolebné šetrenie. Bola to výnimočná situácia práve tak ako bola výnimočná druhá Dzurindova vláda, ktorej reformy naznačovali, že občas sa pri moci vyskytnú aj politici s inou motiváciou, ako len byť znovu zvolení – hoci aj vtedy vládnuci politici dúfali, že do volieb budú pozitívne efekty reforiem dostatočné na to, aby im priniesli popularitu.
Táto výnimka z volebného cyklu však má aj svoju odvrátenú stranu. Reformám a modernizácii naklonená časť politického spektra si z nej totiž zobrala lekciu. A síce, že robiť veľké reformy bez ohľadu na verejnú mienku je o to nerozumnejšie, o čo sladšie plody potom budú zbierať tí, čo prídu po zmene vlády. Alebo (v lepšom prípade), že nie je politicky rozumné robiť veľa ťažkých reforiem naraz a kľúčové je ich dobré načasovanie.
Okno dokorán
Dobré načasovanie v skratke znamená dve veci: 1.) Reformy treba robiť vtedy, keď príde ich chvíľa - napríklad, keď na ne tlačí nespokojnosť významnej časti verejnosti, reformátori majú sformulované a vydiskutované aspoň kľúčové aspekty zmien a vládnuci politici takým zmenám veria, alebo prinajmenšom nebránia. 2.) Reformy treba urobiť čo najskôr po prevzatí moci, aby sa do ďalších volieb stihli citeľne prejaviť ich pozitívne efekty.
