Na začiatku činnosti novej vlády som v nasilu dobrej (ale nie naivnej) viere v dobrú vôľu a skúsenosti jej členov práve z čias, keď ich mnohé mimovládne organizácie prichýlili, publikovala článok Čo má vedieť vláda o III. sektore. Cieľom materiálu bol súhrn, popis situácie a plán ďalšej cesty. Ako obvykle, nič sa neudialo. Vlastne udialo.
Stanovisko hovorcu premiérky Ivety Radičovej k vzniku nového splnomocnenca pre občiansku spoločnosť z 11. januára vyvoláva viacero závažných otázok. Pokladá vláda tretí sektor za partnera pri riešení problémov, ktoré nevie, nechce alebo nemôže riešiť štát? Pokladá aktívny a zdatný sektor za svoju brzdu či hendikep? Alebo mieni aktivity tretieho sektora podriadiť svojim potrebám?
Vytvára vláda nové inštitúty (napríklad svojich splnomocnencov), aby vznikali nové úradnícke posty a možnosti účelovo adresovať peniaze? Alebo je leitmotívom vytvárania nových nezmyselných inštitútov idea „rozdeľuj a panuj"? Alebo je celý tento proces len nevedomosťou o známych veciach? Aj to je možné, veď už pojem „ľudské práva a menšiny" je hlúposť, pretože menšinová agenda je nedeliteľnou súčasťou ochrany ľudských práv tak, ako sú jej súčasťou deti, chorí, starí... Hlúposťou môže však byť len naoko, veď taká nová sekcia bude mať svoje peniaze z rozpočtu na seba aj na adresné rozdeľovanie.
Splnomocnenec je úradník
Závažnou otázkou na vládu je, prečo nemá záujem na sfunkčnení Rady vlády SR pre mimovládne organizácie s existujúcou vlastnou legislatívnoekonomickou sekciou.
Pochopiteľne, každá vláda si vytvára svoje poradné orgány a splnomocnencov a je na jej vôli, či a kým si chce dať radiť a komu za plat udelí plné moci. Záujmom mimovládnych organizácií je mať životaschopný, silný a kompetentný nezávislý a partnerský vzťah. Výsledkom takéhoto rovnocenného vzťahu má byť potom prispenie k verejnému blahu a k realizácii ľudských práv - od práva na združovanie cez právo na dobré životné prostredie po ochranu menšín.
