Výstraha pre rodičov: tento článok nie je vhodný pre deti. Autorka sa totiž neudržala a bude v ňom vystupovať na obranu vlastného druhu (miesto toho, aby zaťala zuby). Slovenského spisovateľa/spisovateľky. Už len fakt, že kniha je „z literárneho prostredia", jej môže pekne zavariť. Najmä u recenzentov. V tejto súvislosti totiž o poslednej knihe Pavla Vilikovského Ján Gregor napísal, že „prózu, akú práve vydal Vilikovský, by mohli napísať desiatky slovenských autorov, zážitkov určite majú dosť".
Možno, ak by dostatok zážitkov stačil na napísanie knihy. Ale ja som predsa len rada, že knihu (aj) na túto tému napísal práve Vilikovský. A nie Desiatkin.
Desiatkin je ináč jedným z fantómov slovenských denníkových recenzentov. Ešte nikdy som sa však nestretla s tým, že by bol aj konkrétne vymenovaný...
Gregor v recenzii so zdvihnutým obočím konštatuje, že z Vilikovského sa stáva „prekvapivo plodný autor", pretože kniha prišla rok po predchádzajúcom románe. Píšete? Ste priplodný. Nepíšete? Máte krízu, prípadne talent vyschol.
Všade doma, dobre najlepšie... ale keď už sme pri tých floskulách, recenzent vyčíta spisovateľovi aj používanie klišé. To, že ide o jasnú súčasť štýlu výpovede postavy, mu asi ušlo. Alebo, že by zase raz postava splynula s autorom?
