Komentátor SME Marián Leško a poslanec KDH Radoslav Procházka diskutujú, či je problémom starosta, ktorý nevie čítať.
Právo voliť a byť volený je pre demokraciu kľúčové, ale nie je absolútne a môže byť obmedzené, ak sa tým sleduje legitímny cieľ spočívajúci v dôležitom verejnom záujme.
Známe odporúčanie hovorí - nikdy nič nevysvetľujte, lebo priatelia to nepotrebujú a tí druhí to aj tak nepochopia. Hoci je to múdra rada, občas treba urobiť výnimku, lebo niekedy práve priatelia vysvetlenie potrebujú.
Vo svojom komentári som sa spýtal, či osoba, ktorá má vážny problém s elementárnou gramotnosťou, je spôsobilá, aby plnila povinnosti, ktoré starostom predpisuje ústava.
Myslím si totiž, že človek, ktorý je „výkonným orgánom obce", „vykonáva správu obce a zastupuje obec navonok", by mal vedieť čítať, aby chápal v písomnom texte zhmotnené platné pravidlá.
Preto som vyslovil názor, že poslanci by mali hľadať spôsob, „ako v súlade s ústavou upraviť právny poriadok tak, aby funkcia starostu či primátora bola prístupná osobám, ktoré sú na jej výkon spôsobilé". Radoslav Procházka to označil za „otrasný nápad".
Chcem pripomenúť, nie priateľom, ale tým druhým, že sa prihováram iba za takú úpravu právneho poriadku, ktorá bude v súlade s ústavou. Keby sa ukázalo, že taká úprava možná nie je, poprosím o prepáčenie. Zatiaľ si však myslím, že možná je.
Legitímne kritérium existuje
V reakcii na môj komentár Procházka napísal: „Legitímne kritérium rozlišovania medzi osobami v prístupe k ich právu voliť a byť volený neexistuje z jednoduchého dôvodu: ľudia sa rodia rovní v dôstojnosti a v právach, a ich svätým právom v každej demokratickej forme vlády je právo podieľať sa na výkone moci, ktorú štátu požičiavajú, rovnakým dielom."
S tým, že ľudia sú si rovní a ich právo podieľať sa na moci je sväté, možno iba súhlasiť. Polemizovať sa dá s tvrdením, že neexistuje „legitímne kritérium rozlišovania medzi osobami v prístupe k ich právu voliť a byť volený".
Všetky volebné zákony rozlišujú medzi osobami, pokiaľ ide o ich právo voliť (aktívne volebné právo) a právo byť volený (pasívne volebné právo).
Zákon o voľbách do orgánov samosprávy rozlišuje medzi osobami, ktoré majú v obci trvalý pobyt, a ostatnými. Medzi osobami, ktoré neboli pozbavené spôsobilosti na právne úkony, a tými, čo pozbavené boli. Ktoré mali v deň volieb 25 rokov veku a mladšími.
Rozlišuje aj medzi osobami, ktoré nie sú vo výkone trestu, a tými, čo práve „sedia". Zákon totiž hovorí, že pasívne volebné právo patrí iba (!) ľuďom, čo majú v obci trvalý pobyt, sú spôsobilí na právne úkony, majú 25 rokov a nie sú vo výkone trestu.
Osobne, reálne, plnohodnotne
Je zjavné, že mnohým osobám tak zákon obmedzil ich právo byť volený. Či ide o obmedzenia, ktoré sú v súlade s ústavou, riešil Ústavný súd. Na otázku, či na výkon volebného práva nestačí prechodný pobyt, Ústavný súd vyhlásil (PL. ÚS 110/07), že podmienka trvalého pobytu „sleduje legitímny cieľ".
Na tvrdenie generálneho prokurátora, že „zákonná úprava, ktorá ustanovuje za prekážku pasívneho volebného práva výkon odňatia slobody, nemá ústavný základ", súd (PL. ÚS 6/08) vyhlásil: „Z ústavného hľadiska je tolerovateľné a akceptovateľné odopretie výkonu pasívneho volebného práva osobám vo výkone trestu odňatia slobody." Pre náš spor je podstatné, ako to Ústavný súd zdôvodnil.
Podľa súdu je výkon verejnej funkcie plnohodnotne realizovateľný len na slobode a jeho „plnohodnotná realizácia je aj verejným záujmom na riadnom fungovaní demokracie". Plnohodnotná realizácia výkonu funkcie je podľa súdu taká, že ju funkcionár vykonáva osobne a reálne.
Tak ako osoba, ktorá je zbavená slobody, ani negramotná osoba nemôže vykonávať svoju funkciu osobne a reálne, teda ani plnohodnotne. Verejný záujem na riadnom fungovaní demokracie sa tak nenaplní.
Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva, právo voliť a byť volený sú kľúčové pre demokraciu, ale nie sú absolútne a môžu podliehať obmedzeniam. Každé obmedzenie však musí mať „deklarovaný legitímny cieľ spočívajúci v dôležitom verejnom záujme". Pretože podľa Ústavného súdu SR je plnohodnotný výkon funkcie verejným záujmom, názor, že treba hľadať spôsob, akým by sa mohol tento záujem presadiť, nepovažujem za „otrasný".
Osobná sloboda jednotlivca je vyššou hodnotou, ako efektivita výkonu verejnej moci, a tejto slobode je učinené zadosť len vtedy, keď každá osoba v právnom zmysle smie štátu poskytnúť rovnaký diel súhlasu s jeho mocou.
Redakcia SME mi ponúkla pokračovanie polemiky, ktorú sme s Mariánom Leškom viedli na tému rovnosti pasívneho volebného práva. Nesúhlasil som a nesúhlasím s dvoma tézami jeho komentára, a to, že problém s prečítaním sľubu preukazuje nespôsobilosť pána Pokutu na výkon funkcie starostu a že demokratický výber takto „nespôsobilého" kandidáta je negatívnou externalitou, ktorú nemožno tolerovať.
Starosta nevedie čitateľský krúžok
Čo sa týka vzťahu medzi dyslexiou a spôsobilosťou zastupovať obyvateľov obce, nevidím tam žiadnu nevyhnutnú súvislosť. To, že pán Pokuta mal zjavne problémy s prečítaním sľubu, v nás môže vyvolať pochybnosti, či bude dobrým starostom, ale určite to bez ďalšieho neindikuje jeho nespôsobilosť zastupovať obyvateľov obce, ktorí ho takýmto zastupovaním poverili.
Merať zastupiteľskú spôsobilosť priamo voleného funkcionára jeho schopnosťou plynule prečítať napísaný text je neopodstatnené aj z praktických dôvodov. Možno si to zle pamätám, ale za ostatných mnoho rokov som v médiách registroval sťažnosti na spôsob výkonu starostovskej funkcie, najmä v tých komúnach, kde ich volení lídri žiadny problém s dyslexiou nemali. Spakruky mi napadajú Žilina, Trenčín, Bratislava, Rača, Zlaté Moravce, Brunovce, Žehra a tak ďalej.
Ak teda účelom pravidla, ktorým sa prístup k volenej funkcii obmedzí testom gramotnosti, má byť preukázanie spôsobilosti na výkon funkcie, potom je potrebné zaviesť aj ďalšie obmedzenia, idúce časovo aj vecne za hranice čítania sľubu.
Medzi úkony, ktorými starosta preukazuje svoju zastupiteľskú spôsobilosť, by som čítanie sľubu zaradil až potom, ako by medzi nimi figurovala schopnosť zostaviť rozpočet, vysvetliť rozdiel medzi pôvodnou a odvodenou normotvornou pôsobnosťou obce, určiť zákonné kompetencie starostu a aspoň približne vymedziť pôsobnosť prokuratúry vo vzťahu k orgánom územnej samosprávy. Kto toto nevie, je menej spôsobilým na výkon starostovskej funkcie ako ten, kto to vie, ale nevie plynule prečítať svoj sľub.
Čo sa týka posvätnosti práva na rovnaký prístup k volenej funkcii, vždy sa ho budem zastávať z morálnych aj praktických dôvodov. Morálnym dôvodom je fakt, že každá jedna priama voľba je poskytovaním súhlasu občanov konkrétnym verejným funkcionárom na výkon moci, ktorý je bez takéhoto súhlasu tyranským.
Osobná sloboda jednotlivca je vyššou hodnotou ako efektivita výkonu verejnej moci, a tejto slobode je učinené zadosť len vtedy, keď každá osoba v právnom zmysle (pričom takouto osobou sa u nás človek stáva plnohodnotne až dovŕšením osemnásteho roku veku) smie štátu poskytnúť rovnaký diel súhlasu s jeho mocou. Len možnosťou rovnakého podielu na správe štátu je, hoci nedokonale, chránený rovnaký morálny nárok každého na vlastnú slobodu a dôstojnosť.
Už len preto je rovnosť v prístupe k právu voliť a byť volený nedotknuteľnou hodnotou všade tam, kde spoločnosť ešte má silu odolávať zvodom k tyranii. (Pre znalcov skratky, obmedzenie pasívneho volebného práva z povahy veci znamená aj obmedzenie aktívneho volebného práva.)
Mocou bezmocných je ich hlas
Praktickým dôvodom je fakt, že demokracia chráni individuálnu slobodu a sociálny zmier viac ako akákoľvek grammakracia, sofokracia alebo iná podobná utópia. To, čo je pre Leška typovou negatívnou externalitou, ktorú nemožno tolerovať, je pre kvantum jeho spoluobčanov typovým dôvodom, pre ktorý sa ešte stále zdráhajú vypovedať štátnej moci poslušnosť.
Práve možnosť slobodne určiť a vymeniť svojich zástupcov, možnosť dávať a odnímať súhlas na vládnutie, poskytuje frustrovanej väčšine aký-taký ventil a redukuje jej pocit bezmocnosti. Ak im tento ventil ešte pritiahnete, chvíľu možno budete mať k dispozícii krásny nový svet, v ktorom predpokladom na výkon moci nebude súhlas občanov ako pôvodcov tejto moci, ale príslušnosť k „spôsobilým".
Raz však, a skôr, ako by ste sa nazdali, vám tí „zbezmocnení" zabúchajú na dvere spôsobom, aký sa vám síce nebude páčiť, ale už bude neskoro sa mu čudovať. Demokracia možno ešte viac než tých slabých chráni mocných, pretože práve možnosť všeobecnej participácie a možnosť občas zažiť, ako ostatní výsledok tej participácie rešpektujú, poskytuje mase výpust, cez ktorý odtečie množstvo zlosti a agresivity, ktoré by si inak našli svojich adresátov.
Vernosť demokracii nevieme osvedčiť inak ako vernosťou jej základným procesom aj vtedy, ak tieto procesy prinášajú nepohodlné výsledky. Od nikoho takúto vernosť nežiadam, avšak seba samého som ňou dobrovoľne zaviazal.
Ako diskusia začala:
Richnava skúša neskúseného starostu
Marián Leško: Kto je (ne)spôsobilý na starostu
Radoslav Procházka: Negramotní do plinu