Sedím vo vlaku s batohom a pozerám sa, ako ubieha hmlistá zimná krajina. Keď má človek tridsaťpäť rokov a dve deti, tak mu už príde dosť neadekvátne chodiť vlakom a s batohom na chrbte. Akosi to k sebe nepatrí, je to také študentské.
Už by mal byť dostatočne zazobaný na to, aby chodil autom. Ja som síce mohol ísť autom, ale nechcel som. Náradie mám tak či tak zložené na mlyne, takže nepotrebujem nič prevážať. Chodím z práce do práce, z miesta na miesto, od domova k domovu. Ale doma sa nikde necítim. Možno najviac na mlyne. Ale tam chodievam už desať rokov, takže sa niet čo čudovať.
Rozmýšľam, či sa mi podarí spojazdniť hobľovačku, aby sme s Honzom na mlyne mohli urobiť doskové dvere spojené rybinovými zvlakmi. Dosky by asi mali mať na krajoch poldrážky. Ide len o dvere do čiernej kuchyne, čiže to zase netreba preháňať.
Aby boli remeselne adekvátne urobené k svojmu významu a miestu. Na hobľovačke sa v mlynskom vlhku skrútili horné drevené stoly, čiže sa dá nahobľovať iba brucho a aj hrubovačka hobľuje trochu našikmo. Musím zobrať nanovo nabrúsené nože a skúsiť ich tak nastaviť, aby hobľovala rovno a aby zároveň dobre fungoval prítlak posunu. Už teraz viem, že to bude prplačka a budem musieť pravdepodobne spodný stôl podkladať nejakými plieškami, aby som ho dal do roviny s valcami.
Cesta z Považskej Bystrice do Liptovského Mikuláša trvá len hodinu a pol, no ja si ešte stihnem nakresliť konštrukciu schodov, ktoré mám robiť na Polomoch a napísať si zoznam spojovacieho materiálu aj náradia, ktoré budeme potrebovať, aby som mohol napísať cenovú ponuku. Keby som išiel autom, tak nestihnem vôbec nič. Iba ak havarovať.
