Niet pochybností o tom, že každá vláda má inú predstavu o tom, ako spravovať veci verejné, a každá vláda je aj rovnako nedočkavá. Plánované zmeny by mala najradšej za sebou už včera, hlavne tie nepopulárne, aby sa už pred ďalšími voľbami mohla prezentovať ako vláda vľúdna, slušná, starajúca sa o slabších a umožňujúca každému lepší a šťastnejší život.
Vláda Ivety Radičovej nie je nijakou výnimkou – aj ona má vlastnú víziu raja na zemi pod jej vedením. Napríklad považuje justíciu za chorú, takže určila jej diagnózu a mieni ju vyliečiť. Preto chce stanoviť ďalšie podmienky pre členov Súdnej rady vrátane nemožnosti byť jej členom a zároveň šéfom súdu.
Aby zabránila rodinkárstvu, chce tiež zrušiť inštitút justičného čakateľa. Aby presadila svojho kandidáta na generálneho prokurátora, mení tajnú voľbu na verejnú. A tak ďalej a tak podobne.
To všetko môže, aj dokáže urobiť, keďže má dostatok poslancov slúžiacich jej v parlamente. Áno, tajnú voľbu môže vystriedať voľba verejná. Áno, sudcovia môžu byť prinútení vybrať si medzi funkciou člena Súdnej rady a predsedom či podpredsedom súdu.
Áno, môže premeniť aj justičných čakateľov na úradníkov. Ale to všetko iba po dohode. Ak dohoda neexistuje, môže tak urobiť buď mocenským zásahom, alebo iba v čase, keď sa jej nové pravidlá budú týkať budúcnosti, a nie minulosti či súčasnosti.
