Dogmou klasickej ekonómie je, že ľudia sú racionálne bytosti, ktoré starostlivo porovnávajú výnosy a riziká svojich rozhodnutí, a tak vyberajú optimálne riešenia. Či je to kúpa auta, domu, či investovanie do dôchodkových fondov. „Keď som začal študovať ekonómiu, predstava o ľudskej racionalite ma ohromila. Mňa na psychológii učili neveriť tomu ani slovo,“ povedal Daniel Kahneman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu.
Návrh na povinný vstup mladých ľudí do druhého piliera vyvolal útoky sprava i zľava. Podľa ľavičiarov z povolania vláda týmto krokom naháňa zisky nenásytným dôchodkových správcovským spoločnostiam. Podľa profesionálnych liberálov tento krok porušuje právo na slobodnú voľbu.
Nuž, vláda porušuje naše právo na slobodnú voľbu oveľa drastickejšími spôsobmi. V detskom veku nás núti chodiť do školy namiesto návštevy cirkusu. V dospelom veku zas musíme platiť dane, odvádzať príspevky na sociálne a zdravotné poistenie, dodržiavať pravidlá cestnej premávky a robiť mnoho iných vecí, do ktorých sa nám vôbec nechce.
Je však povinný vstup do druhého piliera nutným a správnym opatrením? To záleží na tom, ako veľmi kto verí v ľudskú racionalitu alebo v schopnosť štátu „riešiť“ ľudský život od kolísky až po hrob.
Plavby po Karibiku
V liberálnej Británii kedysi platilo, že peniaze nasporené v súkromných dôchodkových schémach mohli ľudia po odchode do dôchodku použiť podľa vlastného uváženia. Skončilo sa to tak, že racionálne ľudské bytosti minuli tieto peniaze na okružné plavby po Karibiku alebo ich porozdávali vlastným deťom. Potom požiadali o sociálnu podporu s pravdivým odôvodnením, že už nemajú z čoho žiť.
V civilizovanej spoločnosti nemožno nikoho nechať umrieť hladom, aj keď sa správa hlúpo, nezodpovedne, a/alebo tuneluje sociálny systém. Britská vláda sa dávno „poučila z krízového vývoja“ a nariadila, že určitú minimálnu časť nasporených prostriedkov musí sporiteľ použiť na kúpu anuity (dôchodkového plánu) a až potom môže nastúpiť na plavbu do Karibiku (k čomu spravidla už nedôjde). Povinná kúpa anuity mimochodom platí aj u nás, z tých istých príčin.
Povinný vstup mladých ľudí do druhého piliera je typom ekonomickej politiky, ktorý sa v angličtine nazýva „nudge“ (postrčenie) a zameriava sa na architektúru komplexnej voľby. Ak ľudia čelia komplexným voľbám (napríklad, ako si zabezpečiť dôchodok o 30 alebo 40 rokov), základnou reakciou je nechuť túto voľbu vykonať a radšej neurobiť nič („to počká, veď sa uvidí“).
