Pre mňa je Karol Ježík predovšetkým kamarát, s ktorým som zažíval od roku 1993 najväčšie dobrodružstvo nášho spoločného života. Založili sme spolu s ďalšími kolegami denník SME.
Prežili sme výnimočný príbeh. Je pre mňa neuveriteľné, že od jeho predčasnej smrti uplynulo už dvanásť rokov. Počas tohto obdobia som na neho myslel veľakrát a premýšľal som, ako by dnes vyzerali noviny pod jeho vedením.
Karol sa zapísal do dejín slovenskej žurnalistiky a nikto ho odtiaľ už nikdy nedostane. Bol šéfredaktorom vyvzdorovanej slobody a nezávislosti. Karol sa postavil na obranu hodnôt slušných ľudí, tak ako my všetci, čo v SME dodnes pracujeme. Pamätám si jeho slová z dokumentu, ktorý odvysielala v roku 1993 STV o vzniku denníka SME.
Karol na otázku, ako je spokojný, po prvom vydaní novín pri rotačke odpovedá: „Nepodarilo sa to, verím, že pozajtra to bude lepšie.“ „Ale vaši kolegovia majú radosť, oprávnene, nie?“ a Karol pokračuje: „Radosť nie je to najlepšie kritérium. Sme šťastní, že to vyšlo, ale máme toho dosť.“
Nedaj si vziať svoj hlas
Potom nasledovala dlhá a ťažká cesta budovania denníka, ktorý je dnes slovenským lídrom v oblasti serióznej tlače a členom skupiny druhého najväčšieho slovenského vydavateľstva. V roku 1996 sme postavili prvú tlačiareň, v roku 1997 druhú, rozbiehali sme s Karolom regionálne projekty v Trnave, Prešove a Košiciach v rokoch 1997 až 1998.
Rok 1998 bol pre Slovensko významným rokom volieb. Denník SME zorganizoval v tomto roku akciu „Nedaj si vziať svoj hlas“, na podporu účasti vo voľbách, a vyslal autobus so svojou misiou po Slovensku.
Misia bola jednoduchá. Všetkými možnými prostriedkami sme ľuďom hovorili, že majú prísť k volebným urnám. Nič viac a nič menej, pretože účasť voličov na voľbách dávala záruky, najmä cez prvovoličov, že Mečiar bude odmietnutý. Dnes by sme si už nemohli dovoliť takúto politickú angažovanosť, ale v tom čase sme našu akciu vnímali ako súčasť boja o povahu štátu.
Kóma so zlým koncom
Na ceste z jedného z mítingov na východe republiky mal autonehodu šéfredaktor Karol Ježík, po dvoch týždňoch pobytu v nemocnici sa vyliečil zo zranení, ale táto udalosť bola predzvesťou oveľa bolestivejšej tragédie, ktorá čakala naše vydavateľstvo a celý náš tím.
V decembri 1998 náhle zakladajúci šéfredaktor denníka SME a môj osobný priateľ Karol Ježík zomrel. Udalosť mala všetky prvky typickej slovenskej nefunkčnosti väčšiny štátnych inštitúcií.
Karol Ježík odpadol 7. decembra 1998 na toalete po chvíľkovej nevoľnosti na recepcii jubilujúceho speváka Pavla Hammela a zranil si hlavu. V nemocnici, kam ho odviezla sanitka, ho po vyšetrení prepustili domov, pričom existovalo zjavné podozrenie na poranenie hlavy, hoci bol Karol počas vyšetrenia pri vedomí.
V noci zo 7. na 8. decembra upadol do kómy a ani ranná operácia mu nepomohla. Karol zomrel vo veku 45 rokov v bratislavskej nemocnici na Kramároch, pričom sa z kómy už neprebral. Tragédia pohla celým demokratickým Slovenskom.
