Moji rodičia boli katolíci, a to je tak asi všetko, čo ma s touto cirkvou spájalo. Nemám na mysli židovsko-kresťanskú kultúrnu tradíciu, ktorou sme prestúpení každý okamih nášho života, ale môj osobný postoj k inštitúcii nazývanej Cirkev svätá katolícka.
Odkedy sa pamätám, náš kostol bolo miesto, kde bola zima, páchol naftalín a hovoriť sa muselo potichu. Nerozumela som, prečo je smiech hriech a prečo je všetko stuhnuté, meravé, nehybné. To najživšie, na čo si tam spomínam, bol cvengot mince padajúcej do kasičky.
S pribúdajúcimi rokmi som si začala klásť iné otázky. Napríklad, prečo je dobré, že Otec nebeský svojho syna nezachránil, ale nechal umučiť, a či by bolo dobré, keby ma môj vlastný otec mal rovnako rád? Bude Boh súdiť podľa zákonov, ktoré platia v tých-ktorých časoch, alebo dodatočne určí nové pravidlá? Príde inkvizítor mučiaci svoje obete v neochvejnej viere, že im tým zachráni dušu, do neba či do pekla?
Oveľa neskôr, keďže som na podobné otázky odpovede nenašla, som emigrovala do ateizmu. Rovnako ako všetci podobní.
Potom sa zrazu objavil Ján Pavol II., zdôrazňoval toleranciu, úctu, snahu pochopiť iných, priniesol úsmevy a radosť. Začala som si uvedomovať, ako by sa na Zemi dobre bývalo, keby sa takýto postoj rozšíril všade a môj ateizmus akosi vädol. Za celú svoju dospelosť som nemala tak blízko ku kresťanstvu ako počas jeho pontifikátu. Opatrne a s ostychom som pripúšťala, že existujú aj otázky, na ktoré katolíci vedia odpovedať, nielen tie druhé. To všetko pre jeho ľudskosť stojacu nad neomylnosťou.
