Je to zvláštne ticho, ktoré sa v týchto dňoch rozhostilo v Česku okolo jedného z najzásadnejších dátumov českej histórie. Pred 65 rokmi, 25. januára 1946, sa začal odchodom prvého vlaku organizovaný odsun troch miliónov sudetských Nemcov.
Skončilo sa tým takmer tisíc rokov spolužitia dvoch národov na území dnešnej Českej republiky, spolužitie, ktoré vstúpilo do európskych a v niektorých momentoch i do svetových dejín. České kráľovstvo, ako svojho času najbohatšia súčasť Svätej rímskej ríše nemeckého národa, sa za cisára Karola IV. stalo centrom Európy aj vďaka svojmu nemeckému rozmeru. Česko-nemecký spor o dominanciu v Českom kráľovstve bol jedným zo zásadných dôvodov rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie. A Mníchovská dohoda z roku 1938 otvorila Hitlerovi cestu k ovládnutiu Európy.
Pre Česko bolo vyhnanie a odsun tretiny obyvateľstva, spolu s predchádzajúcim vyvraždením Židov a časti českých elít nacistami, jedným z najväčších zlomov v dejinách. Po tisícich rokoch sme ako národ na svojom území takmer osameli. Predchádzal tomu nielen Mníchov, chápaný ako zrada sudetských Nemcov, ale najmä nacistická okupácia - jasné náznaky, že Česi boli určení v lepšom prípade na nemeckú asimiláciu, v pravdepodobnejšom na čiastočné vyvraždenie.
České koncentráky
Reakciou Čechov bola po vojne takmer jednohlasná požiadavka okamžite ukončiť spolužitie s Nemcami. Keď sa podarilo na odsun Nemcov získať povolenie mocností (odsun Maďarov zo Slovenska neprebehol len preto, že ho Stalin nedovolil), počas jeden a pol roka odsunuli vyše deväťdesiat percent sudetských Nemcov.
Začiatkom organizovaného odsunu to najhoršie skončilo. Mám na mysli povojnové vraždenie Nemcov Čechmi, od esesákov, nacistov, až po celé rodiny i s deťmi. Dvadsať– až štyridsaťtisíc ľudí, ako uvádzajú najnovšie odhady českých historikov, je obludne vysoké číslo.
