Dobročinnosť sa stala šoubizom. Roztrhlo sa prehnité vrece benefičných a charitatívnych plesových gýčov, kde smotánka a „vyššia“ spoločenská a umelecká vrstva vytŕča seba, aby tak pomohla chorým, chudobným, bezdomovcom, Rómom a detičkám. Pupkáči pred televízormi ako hlodavce chrumkajú slowak chips a dojatí vlastnou dobrotou posielajú esemesky na nejaké konto. Popritom možno potichu zlikvidovať české kultúrne centrum v Košiciach.
Počas totality som prežil niekoľko rokov bez práce a príjmov. Veľa priateľov a známych mi morálne aj ekonomicky pomohlo prácou, teda požičaním udice, svojho mena, bez vonkajšej okázalosti. Jedným z nich bol vynikajúci etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka (1894 – 1987).
V korešpondencii a pri osobnom stretnutí v Prahe mi hovorieval, že keď mu bolo v dlhom živote neraz veľmi ťažko, démonov prekonával prácou. A hneď mi dal robotu. Niekoľko krušných rokov sme so ženou spracovávali stovky strán ľudových rozprávok, ktoré pán profesor nahral na magnetofón.
„Tuto práci považuji i pro Vás svým způsobem za osvěžující i léčebnou: vrácení sebedůvěry a východisko lepších časů – snad mi rozumíte. Tuto stránku velmi akcentuji, sám jsem mnoho prožil, nepovažujte to za frázi. Chápu plně Vaši současnou situaci, poznal jsem to sám na sobě až příliš dobře, i když v jiné době (ale ať to pro útěchu také víte: moje léta také v Matici slovenské v letech 1933 – 1938).“
