Telefonátov akosi pribúda, o prvú pomoc ma v poslednom čase žiadajú najmä rodičia školákov nižšieho stupňa ZŠ, tretiakov až piatakov.
„Prosím ťa, aké je príbuzné slovo od slova výr? Výratko? Výriatko? Výrčiatko? Vyrátko?“, „Prosím ťa, podstatné meno dedo sa neskloňuje podľa vzoru hrdina? Veď dedovia, nie? Vraj má byť podľa vzoru chlap!“, „Prosím ťa, slovo zelenina nie je pomnožné, veď ovocie je pomnožné, či nie? Alebo hromadné?“, „Prosím ťa, slovo rybár nie je odvodené, ale príbuzné slovu ryba? Veď ryb- je ten, ako sa to volá, slovný základ, či nie? Tak by malo byť odvodené?“
Odpovedám zvyčajne neuspokojivo, pretože bez upozornenia na zložitosť tém, ktoré pri učení základov rozlišovania slovných druhov a skloňovania podstatných mien nemajú čo robiť ani vo štvrtáckej, ani v piatackej látke, sa odpovedať nedá.
Pýtajúci sa podráždene konštatuje, „čo mi tu hovoríš, majú to v učebnici, v písomke, v päťminútovke atď. Ty nevieš, ako sa povie mláďa výra?“ Útok je najlepšia obrana. „Neviem. Asi výrik. V slovníku nie je, vieš, zvieracie podstatné mená označujúce mláďatá sú ťažšia téma... tak nech napíše sovíčatko.“ „Ale, choď s tým niekam, veď precvičujú vybrané slová!“
Neviem odpovedať inak, iba v tom duchu, že deti môžu pevnejšie základy poznania jazyka získať dlhodobým trénovaním a potvrdzovaním podobných a pravidelných javov. Miasť ich odchýlkami a výnimkami v začiatočnom procese učenia pôsobí proti upevňovaniu schopnosti rozlišovať podstatné veci, nehovoriac o tom, že zaťažovať deti v tomto veku filozofiou „úkladov jazyka“ je demotivujúce.
