Sloboda tlače je synonymom demokracie nielen v Maďarsku.
Žijem na Slovensku, považujem sa za lojálneho občana Slovenskej republiky, ale vo svojich emóciách a identite nosím nezmazateľne maďarské prvky a s čoraz väčšími obavami sledujem proces, ktorý v súčasnosti prebieha v Maďarsku. Niekoľko jeho prvkov sa týka oboch krajín.
Pochopte ma, prosím, mne Maďarovi žijúcemu na Slovensku by bolo dobre vtedy, keby sa darilo Slovensku aj Maďarsku. A naozaj dobre vtedy, keby vzťahy medzi dvomi štátmi boli skutočne priateľské.
Skupiny lídrov
To bola aj hlavná motivácia môjho krátkeho účinkovania na politickej scéne, pomôcť tento proces rozvinúť. Neskôr som ako mediátor organizoval slovensko-maďarské skupiny lokálnych lídrov v podstate pre to isté: aby som mladým ľuďom ukázal, že existujú techniky a metódy na to, aby si človek namiesto nevraživosti vypočul toho druhého, aby sa naučil základné veci, ako napríklad, že kde niet útoku, tam nie je potrebná ani obrana, že položenie nejakej otázky samo osebe nie je prejavom zlého úmyslu, že medzi Slovákom a Maďarom je oveľa viac podobností ako odlišností.
Alebo napríklad, že ľudský mozog je v záujme prežitia vytvorený tak, že na veci negatívneho charakteru reaguje citlivejšie a zbadá ich skôr ako pozitívne. Ale chvála Bohu, máme aj „vnútorný zrak“, pomocou ktorého dokážeme mozog usmerniť aj na pozitívne javy. Čiže - ak sa Slovák pozrie do Maďarska a dovolí mozgu voľne sa potulovať, bude vidieť takmer samé nepriateľsky pôsobiace negatíva. Ak však nasmeruje mozog na to, aby hľadal priateľov, nájde priateľov.
Vezmime si dve veci, ktoré môžu mať vplyv aj na slovensko-maďarské vzťahy. Taký aj onaký. Aj na nás záleží, aký vplyv to bude.
Otázky života
Prvou je otázka dvojitého občianstva. Nie je ľahké zhodnotiť, čo táto vec môže znamenať pre Maďara žijúceho v menšinovom postavení, a to aj pre Slováka, ktorý má v sebe veľkú dávku empatie. Pokiaľ ide o mňa, prešportoval som celú svoju mladosť s túžbou, že raz budem hádzať oštepom, skákať do diaľky alebo dobehnem do cieľa v behu na 1500 metrov s maďarským znakom na hrudi. Vtedy to pre mňa bola otázka života a smrti. Aj to, čo sa stalo s nami Maďarmi v Trianone, koľko desiatok tisícov kilometrov štvorcových od nás odpojili v roku 1920 a koľko státisícov Maďarov odvtedy žije ako menšina po všetkých kútoch sveta.
Iste, s plynúcimi rokmi sila emócií slabne. A keď sa po roku 1989 objavila možnosť, že Slovensko aj Maďarsko môžu byť súčasťou tej istej slobodnej Európy bez hraníc, nadchlo ma to. Ako dospelý som si, samozrejme, revíziu Trianonu už nevedel predstaviť. Práve preto by sme my Maďari mali byť hnacou silou európskej integrácie: aby sme v rámci iného riešenia našli náplasť na náš deväťdesiatročný problém. A vyzerá to, že inštitúcia dvojitého občianstva je naozaj eurokonformná vec, veď viac štátov Európy používa tento právny predpis a doteraz nielenže nespôsobil zmenu hraníc, ale nevyvolal ani žiadne napätie. Je to inštitúcia, ktorú teda žiadnom prípade nemožno považovať za nejakú expanzívnu vec.
