Kamarát mi vtedy tvrdil, že to je úplne jedno. Ja som sa hádala, že je to omnoho mocnejšie, ak majstrovský kúsok vznikne tu, v našich reáliách, našimi očami a odráža nás - v celej tej komplikovanosti.
Spomenula som si na tento náš mladistvý, ohromne vážny spor, pri nedávnom čítaní poslednej knihy Pavla Vilikovského Pes na ceste. Kniha vyšla veľmi poza bučky, bez akéhokoľvek kriku tesne pred Vianocami, do koncoročných rebríčkov sa už nestihla dostať a mám pocit, že je okolo nej ticho. Čo vôbec neprekáža. Kto naozaj chce, ten si ju nájde.
Pavel Vilikovský je firma, ktorá má svoju značku a my, jeho čitatelia, sme v knihe dostali čosi ako darček navyše, klenot. Absolútne nenápadný. Ale parádny.
Niečo zásadné som si v tej knihe prečítala, čosi len pre mňa, pre môj život mi autor pošepol hlasom, ktorý v skrumáži všetkých tých prekrikujúcich sa hlasov celkom vynikol. Vilikovského hlas v pozadí je mierny, pokojný, dokonca tichý. Pôsobí terapeuticky!
Tento hlas neponúka žiadne falošné nádeje. Aj keď smúti za svetom, ktorý je pasé, vie sa veľmi schuti zasmiať na tom, ktorý nám ostal. Z totálneho - literárneho okraja a z mierneho nadhľadu pozoruje to rútenie sa po hlavných. Slovenskí sedláci, aj tí literátski, sa tam mihnú práve dosť, aby ste sa pobavili, ale nemali ich pridlho v obývačke. Je to hlas džentlmena. Neunaví vás.
