Minulý týždeň som svojim budapeštianskym priateľom napísal otvorený list o dvojakom občianstve a tlačovom zákone. Prosil som ich, aby „sa umúdrili“. Samozrejme si nemyslím, že pre môj článok zasadla v Pešti vláda. Ide však o to, že intelektuál bez ohľadu na etnickú a náboženskú príslušnosť má vždy stáť na strane racionality a humanity. Ak považuje istý zákon za zlý, musí proti nemu protestovať.
V súvislosti s udalosťami posledných dní však mám pocit, že teraz musím adresovať nasledujúce riadky svojim slovenským priateľom. Lebo aj medzi slovenskými politikmi je viac takých ľudí, ku ktorým ma viaže priateľský vzťah. Schádzame sa a debatujeme o politike, hospodárstve, o športe, ženách, čiže o večných ľudských témach. A ešte ani jeden z nich nemal so mnou problém pre moju národnosť.
Teraz však vysvitlo, že pre niektorých je tento fakt predsa len problém. Vysvetľujú, že človek, ktorý prijme aj maďarské občianstvo, by pre národno-bezpečnostné dôvody nemal byť policajtom, dôstojníkom a možno ani veliteľom hasičského zboru.
Nuž, keby tieto obavy mali na Slovensku všeobecný charakter, tak by to možno bolo aj v poriadku. Lenže dvojaké občianstvo sa mohlo prijať aj pred rozhodnutím Budapešti. Človek mohol mať kanadsko-, americko-, hoci aj austrálsko-slovenské občianstvo.
Dalo sa predstaviť aj burundsko-slovenské občianstvo, a keď istý burundský Slovák chcel byť riečnym policajtom, nikto mu nepovedal, že ohrozí národnú bezpečnosť. O človeku s maďarsko-slovenským občianstvom však možno dopredu povedať, že bude rizikom pre národnú bezpečnosť. Tak sa zdá, že niektorí to chcú zakódovať do mozgu ľudí tak, ako Pavlovov reflex. Ak začuješ: Maďar, ihneď začni podozrievať a ceriť zuby!
