V piatok o tretej popoludní skandovali demonštranti v centre Káhiry: „Kde je armáda? Poďte a pozrite sa, čo nám polícia robí. Chceme armádu.“ A to je vlastne hlavná otázka: kde je v tejto celej situácii egyptská armáda?
Ako armády všade na svete, dokonca aj v diktatúrach, egyptská armáda nerada používa násilie proti vlastným ľuďom. Oveľa radšej by takéto záležitosti prenechala policajtom, ktorí sú vo všeobecnosti dosť ochotní. No v Alexandrii, v piatok zavčas popoludní, polícia prestala bojovať s protestujúcimi a začala sa s nimi rozprávať. Takto sa končia režimy.
Nastal čas sadnúť si do lietadla?
Najprv si polícia uvedomí, že stojí pred skutočne ľudovým hnutím, ktoré zahŕňa všetky vrstvy a všetky profesie, a nie pred extrémistickými agitátormi, proti ktorým podľa propagandy režimu bojuje. Uvedomí si, že by bolo zlé - a tiež veľmi neprezieravé – pokračovať v mlátení v službách režimu, ktorý zrejme čo nevidieť zanikne. Je lepšie prejsť na druhú stranu, kým nie je neskoro.
Potom armáda, ktorá vidí, kam celá hra vedie, povie diktátorovi, že je načase nasadnúť do lietadla a odísť si žiť za hranice zo svojich peňazí. Egyptský vodca Husní Mubarak než sa stal prezidentom bol generálom, a odjakživa zabezpečoval, aby vojsko bolo na čele ľudí natŕčajúcich ruky po peniazoch a privilégiách, ale v politike niet vďačnosti. Vojaci nechcú padnúť s ním.
Toto všetko by sa mohlo odohrať dosť rýchlo, alebo by sa to mohlo rozšíriť na najbližších niekoľko týždňov, ale zrejme k tomu dôjde. Dokonca aj autokratické a represívne režimy musia mať nejaký ľudový súhlas, lebo človek si nemôže najať dosť policajtov, aby prinútil každého poslúchať. Vymáhajú si tento súhlas strachom: obavami obyčajných ľudí, že prídu o prácu, o slobodu, dokonca o život.
Takže keď ľudia stratia strach, režim je trop. Nastoliť teraz znovu strach v Egypťanoch by si vyžadovalo skutočne ukrutný masaker – a v tejto fáze to pravdepodobne nebudú ochotní spáchať ani policajti, ani vojaci. Tak, čo sa stane, keď bude Mubarak preč? To nikto nevie, lebo túto revolúciu nikto nevedie .
Prví ľudia, ktorí sa ocitli v uliciach, boli mladí absolventi univerzít, ktorých čaká celoživotná nezamestnanosť. O pár dní sa však demonštrácie tak rozrástli, že pohltili ľudí všetkých spoločenských tried a povolaní.
