Napadá mi, čo môže mať dieťa z takejto odpovede, čo si predstavuje pod slovami „včleniť do spoločnosti“? Matka je mladšia ako ja možno o desať-pätnásť rokov, neviem, či má skúsenosť aj s časmi, keď boli vozičkári „vyčlenení zo spoločnosti“, alebo ponúka dieťaťu iba mechanicky akúsi naučenú odpoveď. Ja tú prvú skúsenosť mám.
Bol začiatok osemdesiatych rokov, chodievala som za bratancom do ústavu, kde boli „vyčlenení“ mnohí – vozičkári, ľudia, ktorí v detstve prekonali zápal mozgových blán, obrnu, aj inak telesne a mentálne postihnutí. Raz ma navštívil aj on v internáte, pribehla spolužiačka a ustrašene trepala, že ma hľadá nejaký opilec.
Ticho som mu šla oproti a rozplakala som sa. Mám teraz odvahu povedať to? Áno, hanbila som sa. „Nemusíš za mnou chodiť, len zavolaj, ja prídem.“ Viac neprišiel. Rešpektoval, že som sa podriadila všeobecnej spoločenskej norme a tiež som „vyčleňovala“.
Siaham po Synonymickom slovníku. Ako sme to vtedy na začiatku deväťdesiatych rokov riešili, čo hovorí jazyk? Rad tvoria slová invalid (heslové slovo) a synonymá mrzák, kalika, žobrák, bedár, vozičkár a pejoratívne kripel. Heslové slovo je cudzieho pôvodu, nezrodilo sa u nás, je z latinčiny: validus znamená silný, zdatný, statný, invalidus znamená nesilný, nepevný, slabý, chorý.
