Dnes je Veroniky. V 6. zastavení krížovej cesty podala mučenému Kristovi potnú šatku (sudárium) a on do nej odtlačil svoju skrvavenú tvár. Jedna z najviac zobrazovaných udalostí v etapách kresťanského i moderného umenia. Giotto, Dürer, Roualt. Umelec zobrazil vznik, pravého obrazu (veraikon) Ježiša spôsobom svojej doby a myslenia.
Ako dnes vnímame sami seba v pravej podobe? Ako nám záleží na základných veciach života, smrti, spravodlivosti?
Rozhovor v Pikniku (STV, 1. 2.) zaujal nástojčivosťou: lekárka – riaditeľka hospicu v Nitre hovorí, že k nim sa nechodí umierať, ale dôstojne dožiť. Viacgeneračné rodiny, kde bola smrť súčasťou života, sú minulosťou, lieky proti bolesti a infúzie sú drahé, bez doplatenia pacientom to nejde, štát by mal preplácať celú starostlivosť, veď tu pracovali a všetko si platili. Vážne a presne povedané.
Moderátorka prejde k ministrovi obďaleč, aby si zažartovali nad jeho lečom, čo doma navarí, že riadenie životného prostredia mu zaberá čas, tak len raňajky raz za mesiac.
Slzy cez plač. Z karu nás previedla pár krokmi v štúdiu do paškvilu. Z monumentu smrti a obetavej starostlivosti spolovice zadarmo do vládneho šapitó, kde sa vidlami beztrestne vyhadzujú peniaze sviniam. Toto je dramaturgia, toto je réžia. Toto je náš súčasný veraikon. Úbohosti, klamy, bezmocnosť poctivých a Kristov obraz na šatke je zrazu pochopiteľný.
