Túto podľa jeho slov zaručenú historku mi pred dobrým štvrťstoročím porozprával môj nebohý otčim. Keďže bol vášnivým rybárom, vybral sa v jeden všedný deň niekoľko kilometrov po prúde dolu Dunajom. Nahodil „kédra“ a čakal na záber.
Ako tak vyčkával, objavil sa pár krokov od neho iný rybár-konkurent. Tiež nahodil udicu a čakal. Keďže bolo pekne a ryby nezaberali, pustili sa tí dvaja do reči. I vysvitlo, že onen rybár nebol obyčajný rybár, ale rybár významný – dnes by sme povedali „celebrita“, vtedajším jazykom „veľké zviera“. A teda nie pán, lež súdruh: člen predsedníctva ÚV KSS – pre mladšie ročníky: Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska – Gejza Šlapka. (Jeho priezvisko vždy očarúvalo mojich českých priateľov.)
Nedebatoval však s mojím otčimom o politike, ale o rybách. Ako tak debatovali, objavilo sa na ceste nad nimi na hrádzi policajné auto (vtedy auto VB ergo Verejnej bezpečnosti). Len čo ho súdruh Šlapka zočil, svižne odbehol pár metrov a schúlil sa za krík. Auto sa pomaly vzdialilo, skrčený súdruh Šlapka sa vzpriamil a vystúpil z podkríkovej ilegality. Otčim sa čudoval, prečo sa ten všemocný súdruh (v tých časoch bol člen predsedníctva ÚV KSS viac než minister) schoval pred obyčajným policajným autom. „Aby ma tu nevideli chytať ryby v pracovnom čase,“ odvetil komunistický papaláš. Môj otčim, ktorý zdrhol na ryby z Mototechny, kde bol vtedy zamestnaný, sa nestačil diviť.
A ja dnes – spomínajúc na tú tragikomickú historku – sa nestačím diviť ani po štvrťstoročí. Všemocný Gejza, ktorý v novembri 1989 čistil žalúdky hercom v Činohre SND, keď vyhlásili štrajk, aby sa solidarizovali so zmlátenými študentmi v Prahe, tak práve on, práve ten súdruh Šlapka, ktorého sa báli ministri a generálni riaditelia štátnych podnikov, práve ten absolutistický, nomenklatúrny mocipán mal rešpekt pred obyčajnou policajnou hliadkou natriasajúcou sa po dunajskej hrádzi v aute značky Žiguli. Och, keby sme dnes videli Fica alebo Dzurindu, či nebodaj Slotu alebo Sulíka či Fígľa, ako sa krčia za kríkom pred policajným autom značky Volkswagen, to by sa policajný riaditeľ Spišiak radoval!
Lenže dnes už nijaký rešpekt politických a iných celebrít pred políciou, súdom, ba ani pred Pánom Bohom (tu mám na mysli papalášov z KDH, konkrétne napríklad poslanca Národnej rady SR Ďurkovského ) neexistuje. Že prečo? Lebo len čo som sa na niekoľko dní vzdialil toť za hranicu a vrátil som sa opäť domov, čo nevidím?
Taký primátor Bratislavy Ďurkovský, ktorý ma poriadne naštval už svojimi machináciami okolo PKO a povolením na búranie, ktoré „delegoval“ na developerskú firmu bez schválenia mestským zastupiteľstvom, sa ešte stihol vyznamenať podivnou a skrytou privatizáciou Bratislavskej vodárenskej spoločnosti, po čom sa vzdal členstva v KDH s výrokom: „Aby som KDH neublížil“. No, viac už KDH naozaj ublížiť nemohol, a pre istotu – napriek úprimným výzvam svojich spolustraníkov – si ponechal poslanecký mandát v SNR; zrejme väčšmi kvôli poslaneckej imunite než kvôli večnej sláve rodnej strany.
