Keď Igor Matovič otvoril svoje veľké, horúce červené srdce pred Viktorom Orbánom s nápisom Nekradnite nám našich Maďarov, máme ich radi!, vyjadril možno podstatu slovenského postoja k našim menšinám, a možno aj k občanom vôbec. Keby v tom srdci nahradil Maďarov iným slovom, rovnako úprimne by od neho znelo aj Nekradnite nám naše zemiaky, máme ich radi!
Nebol by v tom preňho rozdiel, pretože sa nepýta jedných ani druhých, ako im padne jeho „láska“. Ale aj zo strany adresáta jeho bilbordu dostaneme asi podobne náruživú odpoveď: Však aj my ich máme rovnako radi! Ani on totiž nepočíta s tým, ako sa k tomu stavajú dotknuté zemiaky či slovenskí Maďari.
Pravda, zemiakom je to jedno, ale byť slovenským Maďarom, tak som urazený. Považujú ma za neplnoprávneho. Obaja konajú akože v mojom záujme – tak ako sa má konať v záujme dieťaťa. Lenže podľa Orbána je mojím najlepším záujmom získať k slovenskému aj maďarské občianstvo, zatiaľ čo podľa Matoviča (a Slovákov na jeho spôsob) sa mám držať výlučne toho slovenského.
Právo na rozhodnutie
Ale ja, slovenský Maďar, som predsa plnoprávnym a plnohodnotným občanom Slovenskej republiky a ako každý iný jej občan mám právo sám sa slobodne rozhodovať za rovnakých podmienok slovenského či dvojakého občianstva ako on, dokonca aj keď je to Slovák.
Voči Orbánovi to znamená, že nemusím brať maďarské občianstvo, keď oň nestojím. A voči Matovičovi to znamená, že si môžem pribrať iné, dokonca aj maďarské občianstvo, za rovnakých podmienok, za akých si Slovák priberá občianstvo české, kanadské či hotentotské. Nikto si ma nemôže ukradnúť, lebo nie som zemiak! A nikto by si ma nemal prisvojovať spôsobom, akým sa prisvojujú zemiaky. To je náš Maďar, tvrdia jedni i druhí.
